Osobnosť Rudolfa Schustera, bývalého prezidenta Slovenskej republiky, je spojená s mnohými aspektmi slovenského života. Okrem politickej kariéry sa Schuster prejavoval aj ako aktívny fanúšik a podporovateľ slovenského hokeja. Jeho vzťah k tomuto národnému športu sa prejavoval nielen účasťou na zápasoch, ale aj oficiálnymi stretnutiami s hokejovými reprezentantmi a podporou rozvoja hokejovej infraštruktúry.
Prezident ako fanúšik a podporovateľ
Rudolf Schuster sa netajil svojím záujmom o hokej. Ako sám povedal, ťažko prežíval zápasy, pretože bol jedným z fanúšikov a na hokej pravidelne chodieval. Táto vášeň ho spájala s bežnými občanmi a dodávala mu ľudský rozmer. Po úspechoch slovenských hokejistov na medzinárodnej scéne ich pravidelne prijímal v Prezidentskom paláci. Tieto stretnutia neboli len formálnou záležitosťou, ale prejavom uznania a vďaky za šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí.
Stretnutia s hokejovými reprezentantmi
Po zisku bronzových medailí na majstrovstvách sveta v hokeji v roku 2003 prezident Schuster prijal hokejistov v Prezidentskom paláci. Po príhovore k hokejistom, ktorých prijal v Prezidentskom paláci, vytiahol z vrecka na saku pokrčený kus papiera. „Ja by som to na záver povedal takým malým veršíkom. O rok v Prahe poďme nato,“ zarecitovala hlava štátu. „Tým som povedal, že budeme vo finále, teda v Prahe, lebo Ostrava, to je len skupina.“ Hokejisti dostali štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy za šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí a Schuster dal každému aj svoje vlastné medaily. Hokejisti dali prezidentovi hokejku a zarámovanú fotografiu.
Prezident podobne ako vlani nerozprával len o hokejistoch, ale aj o sebe: „Ťažko to ja prežívam, lebo som jeden z vás, ako fanúšik, a pretože som na hokej pravidelne chodieval, takže niekedy potom sú z toho problémy, že nezaspíme, ale je to dobrý pocit, keď sa vraciate. Aj to štvrté, byť medzi prvými štyrmi, už to je veľký úspech v takej medzinárodnej konkurencii, akú dnes hokej predstavuje,“ hovoril prezident nastúpeným medailistom.
Tieto stretnutia boli spojené s odovzdávaním štátnych vyznamenaní a darov. Prezident im odovzdal svoje pamätné medaily a od Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) dostal vlajku s podpismi všetkých hráčov. Schuster hovoril, že by sme mali stavať štadióny, aby mali mladí kde trénovať. Vraj mu je ako Košičanovi trápne, že Košice nevedia dobudovať jeden štadión.
Prečítajte si tiež: Vzájomné Zápasy Michalovce vs. Humenné
Schuster sa nenechal zaskočiť. „Dobre, ja nemám problém, ja mám sľubovať a oni to majú realizovať - takže, a najmä vláda, no ale vláda, keď má podporu v parlamente a z toho rozpočtu sa niečo dá aj na šport a na taký úspešný šport ako hokej.“
Po príhovore sa Schuster s hokejistami fotografoval a pripili si šampanským. „Ešte bude drienkovica,“ oznamoval prezident, ktorý sa strácal v strede hlúčika vysokých mužov. O tri minúty sa začal nervózne obracať: „A kde je tá drienkovica?“ Čašník pribehol s táckou so štamperlíkmi. „Zavolajte pána Šatana, zavolajte pána Šatana,“ chcel si Schuster pripiť s kapitánom. Šatan sa netváril nadšene, ale s úsmevom si drienkovicu vzal spolu s ďalšími. „Posledné kolo drienkovice,“ povedal Schuster.
Podpora rozvoja hokejovej infraštruktúry
Schuster si uvedomoval dôležitosť kvalitnej infraštruktúry pre rozvoj hokeja na Slovensku. Verejne sa zasadzoval za výstavbu nových štadiónov a modernizáciu existujúcich zariadení. Apeloval na vládu a parlament, aby vyčlenili finančné prostriedky na podporu športu, najmä hokeja. Jeho snaha o zlepšenie podmienok pre mladých hokejistov bola motivovaná snahou zabezpečiť budúcnosť tohto športu na Slovensku.
Odmeny pre hokejistov a podpora SZĽH
Vláda sa včera rozhodla odmeniť bronzový hokejový tím z nedávnych majstrovstiev sveta. Hokejisti a hlavný reprezentačný tréner František Hossa dostanú po 150 000 korún, ostatní členovia realizačného tímu po 70 000. Kabinet sa rozhodol oceniť „športový úspech mimoriadneho medzinárodného významu, ktorý znamená nielen propagáciu slovenského športu, ale aj propagáciu Slovenskej republiky“. Peniaze pre Slovenský zväz ľadového hokeja vyčlenia z rezervy vlády.
Prezident Schuster vyjadril nádej, že po tomto hokejovom úspechu začne čoraz viac sponzorov spolupracovať so zadlženým SZĽH, pri riešení finančných problémov hokejového zväzu chce pomôcť v rámci svojich možností aj prezident sám, rokovať by o tom chcel aj s predsedom vlády.
Prečítajte si tiež: Tipsport Liga: Michalovce proti Budapešti
Schuster ocenený Krištáľovým krídlom
V sobotu 15. marca 2025 sa v priestoroch Slovenského národného divadla konal 28. ročník prestížneho udeľovania cien Krištáľové krídlo. V kategórii publicistiky a literatúry získal ocenenie bývalý prezident Rudolf Schuster, ktorý je zároveň spisovateľom, scenáristom, režisérom a cestovateľom. Minulý rok získal hlavnú cenu na 33. ročníku udeľovania medzinárodných cien Egona Erwina Kischa za literatúru faktu za svoje knihy Talianske umenie II. (Otázky a odpovede) a Brazília (Expedícia Schuster IV.).
SAV Lamač Bratislava: Príbeh hokejbalového tímu
História hokejbalového tímu SAV Lamač Bratislava sa začala písať v roku 1985. V tomto roku sa partia nadšencov na jednom z bratislavských sídlisk rozhodla, že „zlegalizuje“ svoje neuveriteľne napínavé a takmer „bratovražedné“ súboje medzi sídliskovými tímami a založí jeden tím, ktorý bude riadne registrovaný a začne hrávať v tom čase čoraz populárnejší hokej s loptičkou (tak totiž znel pôvodný názov nášho športu…) v organizovanej podobe.
Bol to Peter Jančík, neskorší kapitán nového tímu na hokejbalovej mape Bratislavy. Hokejbalové „mače“ sme hrávali už dávno predtým - veď kto by si nepamätal, niekedy naozaj až premotivované, súboje medzi Hornou a Dolnou Szantovkou, Bakoškou a Heyrákom (to boli názvy ulíc, na ktorých sa grupovali hokejové partie chalanov) o majstra Lamača. V týchto tímoch hrávali chalani, ktorí neskôr tvorili kostru novovytvoreného hokejbalového klubu Lamač.
Už len možnosť prihlásenia do III. ligy - vtedy najnižšej súťaže - bola veľmi napínavá. Problémom bolo to, že takmer 2/3 hráčov boli vekom ešte dorastenci a jeden dokonca žiak. Iba pár ich bolo vo veku seniorov a keďže sme chceli hrať práve v tejto kategórii, potrebovali sme od riadiaceho orgánu výnimku. Tá sa našťastie podarila vybaviť a tak sme naozaj mohli začať. Po dohode so Základnou školou sa na niekoľko nasledujúcich sezón stal našim domovom „školák“, teda areál školského dvoru…
Horúčkovito sme začali zháňať potrebný materiál na výstavbu, všetko čo malo ruky a nohy chodilo mnohokrát pod rúškom hlbokej noci na okolité stavby a zháňalo, pravdaže „so súhlasom" majiteľov, dosky potrebné na mantinely. Keďže sme sa všetci veľmi tešili, náš hokejbalový „stánok - Lamač Aréna“ rástla zo dňa na deň neuveriteľným tempom. Za niekoľko týždňov naozaj na školskom dvore vyrástlo hokejbalové ihrisko s novými mantinelmi, oplotené, krásne vymaľované a samozrejme aj s reklamami „sponzorov“.
Prečítajte si tiež: Trendy v nemeckom hokejovom trénerstve
Prvý ročník bol veľmi zaujímavý, ale aj náročný. Dopadli sme celkom dobre - 4.miesto v konkurencii ďalších 11 mužstiev a iba jeden bod od 2.priečky nebolo na absolútneho nováčika vôbec zlé… Myslím, že tento počin si zaslúži pripomenúť aj zostavu historicky prvého oficiálneho lamačského „mančaftu“… M. Jančík, Németh - Baláž, Zárecký, Kurtín, Kozman, Fekete - P. Mimochodom, historicky prvý gól Lamača v organizovanej súťaži strelil Juraj Šiška.
Potvrdilo sa to hneď v nasledujúcej sezóne, kedy Lamač skončil na 2.mieste a začal sa reálny útok na postup do II. ligy… Popularita hokejbalu v Lamači rástla a objavovali sa ďalší talentovaní hráči, ktorí chceli hrávať tento čoraz populárnejší šport. Preto od roku 1986 začal pod hlavičkou Lamača fungovať aj dorastenecký tím, ktorý začínal v II. lige a tiež aj tím v kategórii žiakov. Vo všeobecnosti môžeme smelo považovať práve obdobie medzi rokmi 1985-1990 za jednu z najúspešnejších etáp lamačského hokejbalu.
Prelomovou sezónou bola sezóna 1987-1988 kedy seniori postúpili na tretí pokus do II. ligy, no najmä preto, lebo v roku 1988 vstúpil do lamačského hokejbalu strategický partner SAV Bratislava. Bola to zásluha človeka, ktorého si veľmi vážim. Od jeho vstupu do klubu sa totiž lamačský hokejbal začal sedemmíľovými krokmi približovať špičke hokejbalu na Slovensku. Bol to dlhoročný predseda TJ pri SAV Bratislava a tréner mužstva Milan Slušný. Vďaka jeho snahe sme mali utvorené podmienky, ktoré nám závideli mnohé prvoligové mužstvá!
V roku 1989 sa dokonca zaslúžil aj o to, že sme od združenia STaRZ dostali darom úplne nové laminátové mantinely a keďže sme mali aj prísľub na novučičký asfaltový povrch, na Heyrovského ul., medzi domami, vyrástlo nové a špičkové ihrisko. Na konci sezóny 1987-88 sme sa dočkali vytúženého postupu vyššie - po víťazstve v III. Úspešnú sezónu mali za sebou aj juniori (dorast), ktorí sa dokázali po postupe etablovať v najvyššej súťaži a obsadili v silnej konkurencii konečné 6.miesto. Naši žiaci zaknihovali druhý a najvýznamnejší úspech v histórii, najvyššiu žiacku súťaž vyhrali a stali sa majstrom Bratislavy!
V tom čase bolo pravidlom, že súčasťou hokejbalovej sezóny bolo aj niekoľko významných turnajov - najväčší a najvýznamnejší Pohár Večerníka, ktorý bol právom považovaný za oficiálny pohárový turnaj hokejbalu v Bratislave, Pohár bratislavského zvukového denníka, Pohár Smeny, Pohár zimných majstrov, posezónny Karpatský pohár v Pezinku, Račiansky pohár a mnoho ďalších.
Turnaj nemal nikdy dopredu jasného favorita - bolo to preto, že tímy sa nachádzali v rozdielnych fázach prípravy na sezónu - ale to, že víťazom sa stane nováčik II.ligy, ktorý si vybojoval právo účasti ako čerstvý víťaz III. ligy, to nečakal ani najväčší optimista. Áno vážení, hádate správne, víťazom sme sa stali my - chalani z Lamača. SAV Lamač si tak zaknihovala jeden z najväčších a isto najprekvapujúcejších triumfov vo svojej histórii!!
Po úspechu v Pohári SNP sme sa správne naštartovali aj v ligovej súťaži - ako nováčik II. ligy sme od začiatku doslova „valcovali“ jedného súpera za druhým a našu spanilú jazdu sme zakončili bez jedinej prehry postupom do najvyššej súťaže v najkratšom možnom čase - za dva roky z III. Skvelú sezónu 1988-89 sme vyšperkovali ešte víťazstvom v Turnaji zimných majstrov a tiež sme „ukoristili“ Karpatský pohár v Pezinku.
Sezóna 1989-90 bola prvou sezónou TJ SAV Lamač v najvyššej súťaži. Na jej konci sa totiž hrala kvalifikácia o postup do historicky prvého ročníka celoslovenskej SNHbL! Ako nováčik sme tak mali hneď v premiérovom ročníku medzi elitou neľahkú úlohu - skončiť do 8.miesta, pretože práve to ako posledné zaručovalo právo účasti v kvalifikácii.
Tradičným ligovým predkrmom bol Pohár SNP, do ktorého sme vstupovali ako obhajca. Turnajom sme prešli ešte suverénnejšie ako minulý rok - sedem zápasov, sedem výhier vrátane finálového nad tímom Slávia Filozof HURICAN 4:2! Štart do súťaže bol ako z rozprávky - prvý zápas a historický prvý bod v najvyššej súťaži, druhý zápas a prvé víťazstvo a pokračovalo to až do 6.kola kedy sme s bilanciou 4 výhry-2 remízy boli ako nováčik na druhom mieste tabuľky!
Vybojovali sme si právo účasti v kvalifikácii a to bolo v tej chvíli najpodstatnejšie. Paradoxne, to najdôležitejšie však prišlo až na konci celého ročníka - Kvalifikácia o postup do I.SNHbL. Dostali sme právo usporiadať na našom vlastnom ihrisku jednu zo skupín a domácu pôdu sme v konkurencii mužstiev DAX Zvolen a Titani Púchov aj využili. Zvládli sme to - vyhrali sme 5:3 a postup bol náš!
Účasť v historicky prvom ročníku I. Vo výpočte triumfov tejto sezóny treba ešte dodať, že sme opäť vyhrali Karpatský pohár v Pezinku, Pohár Prešporku a premiérovo sme si pripísali víťazstvo na turnaji v „cudzine“ - zúčastnili sme sa Novoročného turnaja v Brne - a pre istotu všetky bez jedinej prehry… V tomto roku však už tradične zabodovalo aj naše žiacke družstvo, ktoré skončilo opäť na výbornom 2.mieste, keď vo finále podľahlo mužstvu ZŠ Vasilevského 3:4 po predĺžení…
V 90-tych rokoch minulého storočia sme pokračovali v nastúpenej ceste za úspechmi. Sezóna 1990-91 bola výnimočná tým, že sa hral prvý ročník celoslovenskej hokejbalovej súťaže - rozbehla sa I. Samozrejme, že aj táto hokejbalová sezóna začala tradičným Pohárom SNP - obhajovali sme prvenstvo, žiaľ nepodarilo sa…
Prvý zápas v najvyššej celoslovenskej súťaži a prvé víťazstvo tímu TJ SAV Lamač! Určite stojí za to, aby som sa o tomto zápase zmienil podrobnejšie. Bolo to 6.10.1990 - tento dátum si zapamätáme navždy. Našim súperom bolo mužstvo Slovan OSCR Topoľčany a zvíťazili sme 3:1 (0:0, 2:1, 1:0). Po prvej polovici súťaže sme boli na skvelom 4.mieste, ale to zďaleka nebolo všetko. V odvetnej časti sme pokračovali vo veľmi dobrých výkonoch a na konci súťaže sme sa tešili z historického úspechu - obsadili sme 3.miesto a získali sme prvý bronz.
Rozprávkovú sezónu sme vyšperkovali ešte 2.miestom v tohoročnej edícii Pohára Večerníka! Odohrali sme v ňom šesť zápasov a premožiteľa sme našli až vo finále, kde sme na Pošni podľahli vo vynikajúcom zápase pred 520 (!) divákmi mužstvu Sibírska, ktoré získalo v tejto sezóne „double“, tesne 1:2!
Kontroverzie a podnikateľské aktivity
Meno Juraja Širokého sa spája aj s kontroverziami a podnikateľskými aktivitami. Odmieta spájať svoje meno s údajným tunelovaním harvardských fondov. Hlavného aktéra kauzy Viktora Koženého označuje za chytrého chlapca, no naposledy ho videl pred niekoľkými rokmi. Nedáva peniaze žiadnej politickej strane, aj keď s viacerými slovenskými politikmi si tyká. Baví ho hokej, aj keď je to pre neho stratová záležitosť. Priznáva, že je bohatý, ale určite nie najbohatší Slovák a nie je si istý, či je vôbec honorárnym konzulom Grenady.