Futbal, kolektívny loptový šport, má hlboké korene aj na Slovensku. Slovo futbal pochádza z angličtiny, spojením slov "foot" (noha) a "ball" (lopta). Slovenský ekvivalent je "kopaná". Hrá sa na obdĺžnikovom ihrisku s dvoma jedenásťčlennými družstvami, ktoré sa snažia streliť gól do súperovej brány, pričom vyhráva tím s vyšším počtom gólov na konci zápasu. Pri hre sa používajú najmä nohy, hlava a ďalšie časti tela, s výnimkou ramien a rúk.
Počiatky futbalu vo svete
Hry podobné futbalu existovali už v staroveku. Najstaršie záznamy pochádzajú z Číny z 2. storočia pred Kr., kde sa hra nazývala Čchu-tú. V starovekom Ríme a Grécku sa hralo mnoho loptových hier, z ktorých niektoré sa hrali aj nohami. Za jedného z predchodcov futbalu sa považuje hra harpastum, ktorá sa hrala v Rímskom impériu.
Vznik moderného futbalu sa pripisuje Anglicku v 16. storočí. Súvisí so snahou vtedajších súkromných škôl podporovať športovanie medzi žiakmi. Prvé pravidlá boli rôznorodé, líšili sa od školy k škole, napríklad rozmery ihriska, povolené používanie rúk a nôh a podobne.
Futbalový boom nastal v 40. rokoch 19. storočia v Anglicku, s rozvojom železničnej dopravy v rámci priemyselnej revolúcie, čo umožnilo organizovanie súťažných zápasov medzi školami. V roku 1848 sa 14 škôl dohodlo na zjednotených pravidlách, známych ako Cambridgeské pravidlá.
V roku 1863 bolo založené prvé futbalové združenie na svete, The Football Association, s cieľom zjednotiť pravidlá futbalu. Asociácia vytvorila sadu pravidiel, ktoré zakazovali beh s loptou v ruke, držanie a podrazenie protihráča s loptou. Zástupca Blackheath odmietol tieto pravidlá a založil v roku 1871 ragbyovú asociáciu - Rugby Football Union, čím vzniklo ragby ako samostatný šport.
Prečítajte si tiež: Najvyšší brankári v slovenskom futbale
Prvé medzinárodné stretnutie sa uskutočnilo medzi Anglickom a Škótskom v roku 1872. Prvé mimoeurópske medzinárodné futbalové stretnutie sa konalo v roku 1885 v Newarku medzi Spojenými štátmi a Kanadou. Futbal sa z Anglicka rýchlo šíril do Európy, pričom prvý futbalový klub v Európe bol založený vo Švajčiarsku v roku 1860 - Lausanne Football and Cricket Club.
Popularita futbalu spočíva v jeho jednoduchých pravidlách a nízkych nákladoch na začatie. Futbal sa hrá po celom svete, v chudobných aj bohatých oblastiach. Hranie futbalu je aeróbne cvičenie, ktoré je prospešné pre zdravie, najmä pre srdce a cievny systém. Pravidelný tréning slúži ako prevencia vzniku vysokého tlaku, infarktu myokardu a ďalších srdcových a cievnych chorôb. Pravidelné cvičenie pôsobí pozitívne okrem fyzického aj na duševné zdravie, pretože sa pri ňom uvoľňujú endorfíny a ďalšie podobné takzvané hormóny šťastia. Futbal je kolektívna hra, jeho praktizovanie sa pozitívne prejavuje aj v sociálnej oblasti, človek tak uspokojuje biologickú potrebu sociálneho naplnenia.
Futbalové ihrisko a pravidlá
Futbal sa hrá na obdĺžnikovej ploche s rozmermi 90-120 metrov na dĺžku a 45-90 metrov na šírku. Pre medzinárodné stretnutia platí rozmedzie 100-110 metrov na dĺžku a 64-75 metrov na šírku. Hracia plocha je vymedzená bielymi čiarami, ktoré tvoria postranné a bránkové čiary. Uprostred bránkovej čiary je umiestnená bránka tvorená dvoma tyčami spojenými brvnom. Stredová čiara je uprostred ihriska, v jej strede je stredová značka, obohnaná stredovým kruhom. Na každej polovici ihriska sú vyznačené pokutové územia a bránkové územia.
Vo futbale proti sebe stoja dve jedenásťčlenné mužstvá, desať hráčov v poli a jeden brankár. Mužstvo si môže nominovať náhradníkov, pričom v medzinárodných zápasoch je to šesť hráčov, z ktorých môžu počas zápasu vystriedať maximálne traja. Striedanie je možné realizovať iba pri prerušení hry so súhlasom rozhodcu.
Futbalový zápas riadia rozhodcovia: hlavný, asistenti a prípadne bránkoví rozhodcovia. Hlavný rozhodca má na ihrisku neobmedzenú právomoc k uplatňovaniu pravidiel, používa píšťalku na signalizáciu prerušenia a pokračovania hry. Rozhodca je vybavený žltou a červenou kartou, ktoré signalizujú potrestanie hráča za porušenie pravidiel.
Prečítajte si tiež: Majstrovstvá Sveta v curlingu: Pohľad do histórie
Futbalový zápas sa hrá na dva polčasy, každý trvá 45 minút s 15-minútovou prestávkou medzi nimi. Čas beží nepretržite aj pri prerušeniach hry, ale hlavný rozhodca si dobu prerušení meria a môže nastaviť niekoľko minút na konci každého polčasu. V niektorých súťažiach, ak nemôže hra skončiť remízou, nasleduje predĺženie 2 x 15 minút. Ak ani po predĺžení nie je rozhodnuté, nasledujú pokutové kopy.
Hráči vo futbale používajú na hranie hlavne nohy, ale môžu používať aj ďalšie časti tela na spracovanie lopty a streľbu, okrem ramien a rúk. Obránca má za úlohu zabrániť streleniu gólu a pohybuje sa prevažne na vlastnej polovici ihriska. Záložníci tvoria prechod medzi obranou a útokom a pohybujú sa po celom území ihriska. Útočník má za úlohu streľbu gólov a zakončovanie útočných akcií.
História slovenského futbalu
História slovenského futbalu sa spája s vývojom v Uhorsku a prvé poznatky siahajú do konca 19. storočia. Prvá zmienka o futbale na Slovensku je z roku 1893 (BSC B.Bystrica) a prvý ukážkový futbalový zápas sa hral 25. mája 1898 na telocvičných slávnostiach v Prešove medzi budapeštianskymi mužstvami BTC a Óbudai TE. O dva týždne nato založili futbalový odbor v bratislavskom klube Pozsonyi Torna Egyesület. Vo Zvolene sa futbal začal udomácňovať v rokoch 1900-1901. V ZSE v roku 1902 sa popri štyroch ďalších športoch začal pestovať aj futbal. Prvým predsedom klubu sa stal Július Škopec.
Odborníci delia vývoj futbalu vo Zvolene do dvoch etáp - obdobie živelného rozvoja a obdobie organizovaného futbalu. Vývoj futbalovej hry sa stotožňuje s celoslovenským. V rokoch 1932-36 bol zvolenský futbal pod vplyvom rakúskeho. Podnikateľ Wittmann najal pre Zvolen viedenského trénera Gellera i s ďalšími 3-6 hráčmi. Vtedy ZTK produkoval hru vysokej úrovne a štýlu podobného v tom čase slávnemu rakúskemu futbalu. Geller presadzoval do tunajšieho futbalu už i isté atletické prvky v príprave a doviedol mužstvo v tom čase na možný vrchol výkonnosti.
Prvým ihriskom pre študentov bola barinatá lúka za Hronom smerom na Stráž. Hralo sa s loptou z handry a vypchatou srsťou alebo vlasmi. Študenti mali nasledovníkov z radov zvolenských učňov a remeselníckej mládeže. Postupne prechádzala živelnosť do pravidelne organizovaných hier, vznikala výkonnostná rivalita a dozreli aj nároky na súťaženie. Dochádzalo k prvým stretnutiam s mužstvami blízkeho okolia, a to s BSC Banská Bystrica, SSE B.Štiavnica, KSC Kremnica, LAFC Lučenec, neskôr aj s Vrútkami.
Prečítajte si tiež: Kariérne míľniky Martina Dúbravku
Zápasy sa tešili značnému záujmu diváckej verejnosti, aj keď majstrovské duely sa ešte nekonali. Aj priateľské narážali na ťažko zvládnuteľné dopravné podmienky. Organizátori čelili nedostatkom návštevami miestnych živnostníkov, rodičov žiakov s agitáciou pre futbal a prosbami o finančnú podporu. V roku 1906 vyvolali rozruch derby zápasy ZSE Zvolen - BSC B.Bystrica. Vo Zvolene sa rozišli súperi zmierlivo po remíze 2:2 (góly Furdík, Sekuris), v odvete ZSE podľahol 0:4.
V roku 1908 dochádza k čiastočnej úprave ihriska za Hronom a hráči prechádzajú na prípravu k zápasom už organizovane. V lete tohto roku zavítal do mesta slávny Ferencváros Budapešť, ktorému zvolenskí futbalisti podľahli len 0:2. Do mužstva sa v tomto roku zabudovali noví hráči Škopec, Steinbacher, Udvardi, Póor, Ronkisievič, Kumer.
Prvá svetová vojna prerušila futbalový život. Po skončení vojny a vzniku Československej republiky obnovili činnosť ZSE, ktorý sa stal jedným z 86 členov Szlovenszkói Labdarúgók Szövetsége (Slovenského futbalového zväzu). Súpermi ZSE v priateľských dueloch boli najmä Lučenec, Fiľakovo, R.Sobota, B.Štiavnica. Z vtedajších hráčov spomeňme Mačeka, Vágnera, Lenča, Ferjenčíka, Lacka, Kmetóniho, Kanku (neskôr predseda Zvolenskej župy), Esterházyho či Buchmeltera. Trénerom sa venovali spravidla najvyspelejší hráči alebo niektorí z funkcionárov, ktorí tréningové metódy prinášali z Budapešti.
Pre zvolenskú robotnícku mládež sa otvorili nové možnosti aj založením ZRFC v roku 1921, kedy začal účinkovať aj ŠC, pravda tieto kluby nemali dlhú životnosť. ZSE zanikol roku 1922, hráči, podobne ako z ŠC, prešli do ZRFC, ktorý sa roku 1924 vrátil k predvojnovej hlavičke - ZTC. Ešte pod starým názvom zdolal ZRFC v priateľskom stretnutí v júni 1923 ŠK Viktória Ružomberok-Rybárpole 3:2, cenné bolo aj víťazstvo v pamätnom zápase na pôde vtedy vari najlepšieho mužstva stredného Slovenska LAFC Lučenec 3:0.
V rokoch po I.sv.vojne nachádza rozvoj futbalu v meste živnú pôdu. Postavenie športu a telesnej kultúry sa dostáva do centra pozornosti najlepšie prosperujúcej časti obyvateľstva, a to podnikateľov a živnostníkov. 10.apríla 1921 založili vo Zvolene Stredoslovenskú župu ČSSF a rozdelili ju už na prvom valnom zhromaždení na okrsok vrútocký a okrsok banskobystrický. O dva roky sa rozkol v ČSSF prejavil v rozdelení župy na dva samostatné celky. Kluby z vrútockého okrsku vytvorili Stredoslovenskú župu a kluby banskobystrického okrsku Juhoslovenskú župu so sídlom vo Zvolene.
Majstrovské súťaže na Slovensku sa rozbehli roku 1922, pravda, boli často prerušované. Prvý titul v Stredoslovenskej župe patril Slávii B.Bystrica. O rok vyhrala RH Vrútky (ZTC zdolala 7:2 a 6:1), v nasledujúcich dominoval ŠK Žilina. Vtedajšie peripetie ilustruje známa historka z roku 1924, keď ZTC cestoval na zápas do Handlovej. Do Sv.Kríža (Žiar n/Hr.) vlakom, odtiaľ konským povozom, ktorým vozili uhlie z handlovských baní. Zvolenčania vyhrali 5:1, po zápase však márne čakali na povoz, ktorý by ich došikoval späť k vlaku do Sv.Kríža. Museli sa pobrať pešo.
Vo Zvolene však popri ZTC účinkovali aj iné kluby. Od roku 1925 sa k slovu prihlásil ŠK Union, založený Stanislavom Šebestom, ktorý bol aj jeho predsedom, o rok nato vznikla z iniciatívy robotníckej mládeže RH Zvolen. Funkcionársky ju držali K.Mistrík, E.Mlynár, Škriniar, Topor a ďalší, z jej radov vyšli takí skvelí futbalisti ako Močko, K.Kašica, Fašanga ( neskôr dlhoročný brankár ZTK), Urban, Laskavý. Bolo to mužstvo v ťažkej pozícii, v tieni celomestského ZTC, na ihrisku ktorého hrávalo a hoci sa prihlásilo aj do župnej súťaže, po dvojročnej činnosti z nej najmä z finančných dôvodov odstúpilo. Väčšina hráčov RH po zániku klubu prešla do Unionu a ZTK, pričom ich napodobnili mladí hráči ZTK, ktorí nenašli v materskom klube uplatnenie.
V Šebestovom tíme boli pri zrode títo futbalisti: Kolenič, Nosek, Muránsky, Laboda, Makóni, Siládi, Pižl, Buchmelter, Žiga, Harvát, Galbáč, Pek, Uhlíř, Mistrík, Šotkovský. Union v župnej súťaži dosiahol niektoré zaujímavé výsledky: s B.Štiavnicou 6:2, Handlovou 4:1, v Lučenci s LAFC 0:12, v Rožňave 1:6. Prichýlil menej výkonných, no aj zdatnejších hráčov (v roku 1927 v ňom registrujeme i Pavla Midriaka) a patrí mu uznanie za to, že sa prebojoval do Juhoslovenskej župy, kde v sezónach 1928-1929 konkuroval ZTK. Aj keď nedosahoval jeho úroveň, predsa vzájomné stretnutia so ZTC/ZTK boli príťažlivé a lákali množstvo divákov.
Zvláštne bolo vtedy postavenie klubov, ktoré nemali finančné prostriedky na povinnú registráciu a na náklady, spojené s účasťou v pravidelných súťažiach. Tieto kluby, medzi ktoré patril napríklad svätokrížsky ŠK (Žiar n/Hr.), mohli hrať priateľské zápasy len vtedy, keď sa ocitli pod akousi „ochranou“ klubov, ktoré už boli registrované a hrali v súťažiach. Patrónom Svätokrížanov boli práve Zvolenčania. V roku 1931 vyhral Union doma nad ŠK Sv.Kríž 7:0 a na jeho pôde podľahol 0:4, pričom po tomto zápase vznikol tamojším funkcionárom najväčší deficit. Hralo sa totiž za chladného počasia, stáleho a hustého dažďa a v premoknutom klobúku bolo vyzbieraných len 7,50 Kčs, pričom náhrada Unionu činila 200 korún… Klub sa v roku 1931 zmenil na ŠK Železničiar, ktorý sa o rok zlúčil so ZTK.
Za zmienku stojí i činnosť futbalistov, regrutujúcich sa výlučne zo študentov a združených od roku 1926 v Akademickom klube. V roku 1928 došlo k zmene loga ZTC na ZTK, podstatné však bolo, že táto značka lákala a zvolenský futbal nadobúdal žiaduci kredit. Častým hosťom ZTK bol vtedy SBTC Šalgotarján, ale pozvánkam vyhovel aj Ferencváros, Ujpest či MTK Budapešť, WAC a FC Viedeň, no aj stretnutia s Martinom, Trenčínom, Vrútkami, Lučencom, Žilinou, Nitrou, Fiľakovom a Banskou Bystricou mu dodávali ostrohy. Do pamäti Zvolenčanov sa hlboko vryli najmä derby zápasy s B.Bystricou. Fanúšikovia oboch miest dochádzali na zápasy nielen na bicykloch a vlakom, ale v celých procesiách pešo. Časté potýčky, končiace na polícii, ba i súdoch, to akosi patrilo ku koloritu týchto športových sviatkov.
Spisovateľ Ľudo Zelienka to opísal takto: „Niekoľko sto fanúšikov na bicykloch, hartusiacich zvoncami, rapkáčmi a trúbkami, hvízdalo ako hôrni chlapci alebo falošne vyspevovalo posmešnú pesničku: Zvalila sa skala z Urpína do Hrona, už sa na Bystricu zas valí pohroma!“ Je prirodzené, že na takejto úrovni rástli aj osobnosti. Jednou z nich bol práve Pavol Midriak, ktorý sa v mužstve v roku 1923 objavil ako 14-ročný (!) a o jeho talente vedelo celé Slovensko. Možno povedať, že mal krst „ako Brno“, pretože súperom Zvolena nebol vtedy nikto iný ako Židenice Brno. Káder tvorili Bakaj, Brnčo, Vágner, Lenčo, Černý, Midriak, Laskavý, Pelc, Zapletal, Legíň, Matula a Buchmelter.
Až v posledných dvoch rokoch existencie Juhoslovenskej župy sa majstrovská súťaž opäť rozbehla a vyhlásili jej víťaza. V roku 1929 vyhrala Slávia B.Bystrica pred ZTK Zvolen, kým ŠK Union skončil na poslednom 7.mieste. Tunajšiu športovú verejnosť vtedy mimoriadne pobúril čin hráčov „Unionky“ v zápase na ihrisku Slávie, ktorý rozhodoval o prvenstve v súťaži medzi Bystricou a ZTK Zvolen. Čakalo sa, že Union zabojuje aj za mestského rivala, no stal sa pravý opak, prehral zahanbujúco 0:18, teda práve takým rozdielom, aký B.Bystrici zaručoval primát. Union napokon v konkurencii so ZTK pre slabú morálnu podporu obyvateľstva a po zrušení rovnomennej továrne aj pre finančné ťažkosti v lete 1931 premenovali na ŠK Železničiar. Hráčsky káder tvorilo 21 futbalistov bez trénerského vedenia, hoci účinkovali v I.triede.
Zo tri roky tuhej rivality, keď Šebesta zlákal viacero hráčov ZTC, napodiv prospelo druhej strane. Hráči sa vrátili nazad a v súťažnom ročníku 1929/30 ZTK zaknihoval veľký úspech, keď sa stal prvý aj posledný raz majstrom Juhoslovenskej župy. So skúsenejším víťazom Stredoslovenskej župy ŠK Žilina, úradujúcim slovenským šampiónom, v boji o účasť v záverečnej fáze majstrovstiev Slovenska však prehral 1:5 a 3:4.
Vôbec, tridsiate roky predstavujú vo vývoji zvolenského futbalu významnú kapitolu. Po zlúčení dvoch susediacich žúp sa ZTK /v Stredoslovenskej župe so sídlom vo Vrútkach/ umiestnil takto: 1930/31 5.miesto, 1931/32 6.miesto, 1932/33 a 1933/34 3.miesto. Valné zhromaždenie ZTK 11.januára 1931 zvolilo nové vedenie na čele s čestným predsedom Alexandrom Parassínom, predsedom dr.Aladárom Janovitzom a úradujúcim predsedom Vojtechom Kozačekom, známym mestským notárom. Trénerskej taktovky sa na jar toho roku chopil bývalý hráč pražskej Sparty František Zoubek-Prokš, prezývaný „Kapička“. Ako prvý tunajší tréner uplatňoval učebnicovú trénersko-metodickú činnosť a známy český „ťukes“ s krátkymi, rýchlymi prihrávkami v pohybe a priestore (česká ulička), nuž nečudo, že mužstvo si vyslúžilo prívlastok „Zoubkov tank“. Zoubek-Prokš bol mestským policajtom, ale väčšinu času trávil na ihrisku a medzi mládežou. Často až do tmy sa niesli ihriskom jeho povely „kapičku vejš, kapičku blíž…“ Vo Zvolene sa tešil značnej popularite a u hráčov bol autoritou. Nesnažil sa klub zamoriť posilami, uplatňoval zásadu výchovy futbalistov z domácej liahne.
ZTK za pomoci mesta, ale aj dotácie z ministerstva zdravotníctva a z veľkej iniciatívy Mikuláša Demoča začal budovať v lokalite „Pri kanáli“ nové ihrisko s kapacitou tribúny pre tisíc divákov. Slávnostne ho odovzdali do užívania v rámci športového dňa 24.júla 1932. Povrch ihriska tvorila červená lešť, škvara, dodaná fabrikou na výrobu plechu na Unionke a jeho kvalita sa prejavila najmä v daždivom počasí - o polhodinu bol spravidla vysušený. Veľkú slávnosť obohatilo stretnutie ZTK s ŠK Topoľčany (0:1), pred ktorým odovzdali Midriakovi upomienkové dary pri príležitosti jeho 350.štartu za Zvolen. Program obohatili atléti, boxeri, šermiari, tenisti, volejbalisti i cyklisti. Príjemné prostredie priťahovalo divákov, a tak hoci demografický vývoj mesta sa výrazne nemenil, návštevy na futbale sa zdvihli šesťnásobne (3000 - 3500). Návštevnosť priaznivo ovplyvňoval aj Športový týždenník anketou voľby „kráľa a kráľovnej fanúšikov“, ktorú vyhrali Zvolenčania I.Klobetzová a P.Dúbravský.
Pod rast výkonnosti mužstva sa podpísalo aj nové ihrisko, Hron však častým vylievaním sa z koryta spôsoboval futbalistom problémy. V roku 1932 zlúčenie ŠK Železničiar a ZTK odstránilo lanárenie hráčov a odštartovalo cestu zvýšenia úrovne futbalu v meste. Prokš viedol mužstvo do jari 1933, v jesennej časti ho prebral hrajúci tréner Halmi. Zmeny v tréningových metódach pokračovali, a tak Halmiho tréningy sledoval veľký počet divákov. Mužstvo, regrutujúce sa takmer výlučne zo Zvolenčanov, prešlo od českej uličky na moderné poňatie hry s rýchlym prenášaním lopty kolmými prihrávkami na zúžený počet vysunutých útočníkov. V tom čase ako jedno z mála slovenských mužstiev malo v poli určitý organizovaný systém hry.
Vyvrcholením viacerých medzinárodných stretnutí tohoto obdobia bolo tesne po MS v Taliansku v roku 1934 stretnutie výberu Stredoslovenskej župy, v drese ktorého nastúpil aj mladý Bešina, s kompletnou Sláviou Praha vo Zvolene. Vo futbalovom sviatku celého regiónu vyhrali Plánička, Ženíšek, Čambal, Krčil, Sobotka, Vytlačil, Puč a spol. 4:0. Z tohto roku sa datuje aj iné pamätné stretnutie ZTK so „Škótmi“ /myšlienka skrsla na základe odrieknutého štartu MTK Budapešť vo Zvolene a využitia turné Celtiku Glasgow po Európe/, z ktorých sa vykľuli hráči béčka… Rozhodoval ho Št.Laboda a v predzápase hrali dorastenci s Dodom Reimannom v bránke. Pripomeňme si aj účinkovanie hráčov Môťovského telocvičného klubu, ktorého vznik inicioval tamojší richtár Ondrej Pivarči. MTK s jeho tromi synmi pôsobil od roku 1934 v súťaži maloklubov a napríklad v Pohári Matice slovenskej vyhral vo finále nad Sv.Ondrejom na neutrálnom ihrisku 2:0. Mimochodom, dres Môťovej obliekal aj dlhoročný činovník Ján …
Novodobá história slovenského futbalu
Novodobé dejiny slovenského futbalu napísali nejeden fascinujúci príbeh. Pripomeňme si tie, ktoré mali šťastné konce. V bráne stál Ružomberčan Hajdúch, v stopérskej dvojici nastúpilo duo Škrtel a Ďurica. Vety, ktoré aj teraz vyvolajú neopísateľné pocity: „Šesták, prihraj Stanko!“, či „Stanko dobre si zrobil, dobre si zrobil!“ a samozrejme „Jendrišek, Jendrišek nedal. Zápasy s Poľskom sa v našom výbere umiestnili hneď dvakrát. Hrdinom nebol nikto iný, ako náš najlepší strelec, fenomenálny Stanislav Šesták.
Dva góly strelil Robo Vittek a víťazný pridal žolík zo striedačky trénera Vlada Weissa, ktorý bol na ihrisku necelé tri minúty, Kamil Kopúnek. Bol to jeho druhý a zároveň posledný presný zápas v celej reprezentačnej kariére. Juraj Kucka v 17.minúte otváral skóre z priameho kopu, po krásnej plachtiacej strele, ktorá skončila za chrbtom prekvapeného brankára Realu Madrid. A v samotnom závere zápasu naklonil misky váh znovu na našu stranu, hlavou po brejkovej situácii, striedajúci Miroslav Stoch. Dychberúca radosť zaplnených tribún nemala konca! V 12.minúte poslal domácich do vedenia z pokutového kopu útočník Mario Gomez. Slovenskí reprezentanti však s Nemcami hrali vyrovnanú partiu a ešte do polčasu dokázali duel otočiť. V 41.minúte sa pred šestnástkou oprel do lopty Marek Hamšík a výstavným kúskom vyrovnal. Po zmene strán domácim uštedril tretí záasah Juraj Kucka.
Keď som vyšiel na prechádzku po meste, na moju radosť som sa už pred Michalskou bránou stretol so svojím dlhoročným spolupracovníkom z pražskej Slavie, riaditeľom filiálnej Agrárnej banky Karlom Helmuthom. Zišli sa tak v Bratislave dvaja slavisti, čo bolo dobré znamenie. Pri obede v poštovej menze sa už silne kopalo. Hlavné slovo mal Jenny Procházka, neskorší popredný funkcionár bratislavského klubu, a ten oduševnil prítomných pre výlet na Kuchajdu. Už z diaľky bolo vidieť, ako sa zovšadiaľ valia húfy ľudí a obklopujú niekoľko provizórnych ihrísk. V Bratislave bolo vtedy niekoľko športových klubov, samozrejme, najmä maďarských. Ako divák som sa tam zoznámil s policajným veliteľom mesta Bratislavy kapitánom Brunnerom, neskôr prvým predsedom slovenského klubu v Bratislave. Po zápase ma zviezol autom do mesta a počas jazdy som vycítil, že prejavuje značný záujem o šport a že by rád uvítal sústredenie slovenských a českých športovcov v samostatnom česko-slovenskom klube, lebo taký tam vôbec nebol.
Prvá pracovná schôdzka sa uskutočnila 29. marca v Grajciarovom hostinci na Mariánskej ulici (neskôr La Paloma, potom Smíchovský dvor). Všetci prítomní s nadšením súhlasili so založením samostatného čs. klubu. O tri dni na schôdzi v kaviarni Panónia (neskôr Unionka) zvolili prípravný výbor a na jeho čelo futbalového rozhodcu Ing. Vávru. Na ďalších schôdzkach prerokovali stanovy, prijali pomenovanie Prvý česko-slovenský športový klub Bratislava, privítali medzi sebou policajného kapitána Richarda Brunnera a rozhodli o tom, že ustanovujúce valné zhromaždenie sa bude konať 3. mája v menze Ministerstva pre správu Slovenska (neskôr vládna budova pri dnešnom Starom moste). Čoskoro sa ukázalo, aká dôležitá bola voľba kapitána Brunnera za predsedu. S veľkou iniciatívou sa chopil svojej funkcie a hlavne zariadil prepotrebné veci na počiatočnú činnosť klubu.