Hokej, dynamický a vzrušujúci šport, si získal srdcia fanúšikov po celom svete. Hoci mnohí poznajú NHL (National Hockey League) ako najprestížnejšiu hokejovú súťaž, málokto pozná jej korene a vývoj. Tento článok sa zameriava na históriu hokeja so zameraním na slovenské míľniky a významné udalosti, ktoré formovali tento šport.
Založenie NHL a jej skoré roky
Príbeh NHL sa začal 22. novembra 1917, keď sa v Montreale zišla skupina mužov, aby založili Národnú hokejovú ligu. Táto liga nahradila Národnú hokejovú asociáciu. Zakladajúcimi členmi boli Montreal Canadiens, Montreal Wanderers, Ottawa Senators a Quebec Bulldogs. Hoci začiatky boli skromné, NHL sa postupne stala dominantnou silou v hokejovom svete.
Quebec Bulldogs sa rozhodli odstúpiť zo súťaže už v otváracom ročníku NHL z dôvodu nízkej popularity v Quebec City. Nahradil ich tím Toronto Arenas. Počas prvého ročníka sa počet účastníkov znížil na troch, pretože klubu Wanderers zhorela aréna Westmount a tím nemal kde hrať. Väčšinu prvého ročníka teda odohrala Original Three, a nie Original Six, ako sa dlho uvádzalo.
Prvým prezidentom NHL sa stal Frank Calder, britský futbalista, ktorý si po presťahovaní do Kanady zamiloval kanadský hokej. Na jeho počesť sa trofej pre najlepšieho nováčika NHL nazýva Calder Trophy. V prvom ročníku liga zorganizovala aj prvý z množstva rozdeľovacích výberov, kde si tímy rozdeľovali hráčov z tímu Bulldogs.
V sezóne 1918-19 zasiahla súťaž chrípková epidémia, ktorá postihla finalistov Stanleyho pohára - Montreal Canadiens a Seattle Metropolitans. Kvôli chorobe mnohých hráčov bola séria predčasne ukončená a víťaz Stanleyho pohára nebol vyhlásený.
Prečítajte si tiež: Kluby, v ktorých pôsobil Michal Roman
Rozmach NHL v 20. a 30. rokoch
V 20. a 30. rokoch 20. storočia popularita NHL prudko rástla. V roku 1919 postavili Canadiens nový štadión Mount Royal Arena a v roku 1924 vznikla hala Forum, ktorá sa mala stať domovom Maroons, ďalšieho tímu NHL v Montreale. V roku 1923 postavili v Ottawe štadión Auditorium pre 10 000 divákov a v roku 1931 bola dokončená hala Maple Leafs Gardens v Toronte. Halu Forum síce postavili pre tím Maroons, ale napokon sa stala domovom Canadiens na väčšinu storočia.
V sezóne 1924-25 došlo k prvému pracovnému sporu medzi hráčmi a vedením súťaže, keď Hamilton Tigers vstúpili do štrajku pred začiatkom stretnutí o Stanleyho pohár. Hráči žiadali zvýšenie odmeny za účasť v pohári o 200 kanadských dolárov. Prezident NHL Calder sa postavil na stranu majiteľov klubu a Hamilton bol diskvalifikovaný zo súťaže.
Pred sezónou 1927-28 sa počet tímov NHL zvýšil na desať, čo viedlo k rozdeleniu ligy na dve divízie - kanadskú a americkú. Toto rozdelenie trvalo dvanásť rokov. Hospodárska kríza však spôsobila finančné problémy niektorým klubom. Ottawa Senators sa presťahovali do St. Louis a stali sa Eagles, no neskôr zanikli.
V prvých rokoch existencie NHL sa vyvíjali aj pravidlá. Napríklad, prihrávky dopredu boli povolené až v roku 1927, najprv len v obrannom a strednom pásme. O dva roky neskôr sa pravidlá upravili a prihrávať dopredu sa mohlo vo všetkých troch pásmach, čo viedlo k zdvojnásobeniu počtu gólov.
V 30. rokoch sa udial aj nechutný zákrok Eddieho Shora na Acea Baileyho, ktorý mal vážne následky pre Baileyho kariéru. Zápas medzi Montreal Maroons a Detroit Red Wings v roku 1936, ktorý trval 176 minút a 30 sekúnd, sa zapísal do histórie ako jeden z najdlhších zápasov NHL. Hala Forum bola aj miestom smútočnej udalosti, pohrebu Howieho Morenza, hráča Canadiens, ktorý zomrel na komplikácie zlomeniny nohy.
Prečítajte si tiež: Ako úspešne získať sponzorov
Zmeny v NHL počas 40. rokov a éra "Pôvodnej šestky"
Do roku 1940 sa NHL zmenšila na súťaž so siedmimi účastníkmi v jednej divízii. Začiatkom 40. rokov pribudla na ľadovú plochu stredová červená čiara, ktorá mala zrýchliť hru a znížiť počet postavení mimo hry. Počas druhej svetovej vojny vstúpilo mnoho hviezd NHL do kanadských ozbrojených síl. Počas vojny sa počet účastníkov ustálil na šestke a členské tímy začali nazývať Pôvodnou šestkou.
V 50. rokoch vstúpila liga s obnoveným registrom talentov, stabilizovanou členskou základňou a pôsobivou koncepciou hokejovej hry. Detroit Red Wings a Montreal Canadiens dominovali lige. V rokoch 1950-60 získali Canadiens Stanleyho pohár desaťkrát z jedenástich ročníkov. Red Wings začali budovať tím okolo Gordieho Howea a Canadiens viedol Maurice Richard. Popularita NHL prudko stúpla a jej príťažlivosť ešte viac zvyšovali televízne prenosy z jednotlivých stretnutí.
V roku 1957 sa Ted Lindsay z Detroitu stal iniciátorom ťaženia za založenie Asociácie hráčov NHL. Majitelia klubov zaujali k pokusom hráčov nepriateľský postoj. Vojnu hráčov s vedením klubov o zlepšenie platových podmienok na konci 50. rokov zatienili vzrušujúce duely medzi Montrealom, Detroiom, Bostonom a Torontom na ľade.
V sezóne 1956-57 sa po prvý krát uplatnilo pravidlo, podľa ktorého sa po dosiahnutí gólu súperom môže potrestaný hráč vrátiť na ľad i napriek tomu, že mu ešte neuplynul celý trest. Začiatkom 60. rokov prebralo Toronto gloriolu hviezdneho tímu po Montreale. V rokoch 1962-64 vyhrali Maple Leafs trikrát po sebe Stanleyho pohár.
Hokejový aj finančný úspech Pôvodnej šestky priťahoval záujem investorov. Vo februári 1966 sa rozhodli udeliť licencie tímom z Los Angeles, San Francisca, St. Louis, Pittsburghu, Philadelphie a Minnesoty. Rozšírenie NHL prišlo v rovnakom čase, ako sa hráčom podarilo založiť svoju asociáciu. Platy hráčov boli po celé desaťročia umelo držané na najnižšej možnej hranici. Odrazu sa to malo zmeniť, ale najväčšiu zásluhu na tom paradoxne nemala Asociácia hráčov NHL, ale konkurenčná liga s názvom Svetová hokejová asociácia (WHA). NHL chcela čeliť nástupu konkurencie aj tým, že pokračovala v prijímaní nových členov. Z tohoto dôvodu pribudol v roku 1970 Vancouver a Buffalo.
Prečítajte si tiež: Futbal vo Vrakuni
Slovenský hokej a jeho začiatky
Zlatá generácia československého hokeja sa postarala o nezabudnuteľné zápisy do histórie. Jej súčasťou chceli byť aj Slováci, ale k Ladislavovi Trojákovi sa ďalší nepridali. Práve košický rodák a odchovanec bol prvý Slovák v československej reprezentácii. Prvým hráčom z ŠK Bratislava a slovenského klubu v československej reprezentácii však nebol Slovák, ale pražský rodák Viktor Lonsmín.
Mužstvo ČSR hralo prvé povojnové medzištátne stretnutie v januári 1946 v Prahe so Švajčiarskom. Mužstvu sa nedarilo, ani Lonsmín nebol vo svojej koži. Pred stretnutím sa veľa diskutovalo, kto by mal nastúpiť popri Trousílekovi. Vo februári zavítali do Prahy Švédi, Lonsmín opäť dostal pozvánku a spolu s ním aj spoluhráči Jindřich Reitmayer a Teodor Reimann. Reitmayer a Reimann však na svojho spoluhráča čakali márne. Stretnutie ČSR - Švédsko (3:1) sa hralo v nedeľu 23. februára dopoludnia, aby švédske mužstvo mohlo odcestovať do Bratislavy. V tretej tretine, keď bol už prvý útok vyčerpaný, ukázali aj naši hráči svoj potenciál a vypracovali akciu, ktorú zakončil Matouš tretím gólom.
V Prahe sa pod vedením Mateja Bucknu Československo prvý raz stalo majstrom sveta. V decembrovom stretnutí Praha - Paríž (4:5) dostal príležitosť aj Otto Okoličány. V širšej nominácií na majstrovstvá sveta 1949 v Štokholme bol aj Reitmamyer, ale dostal iba jednu príležitosť ukázať sa. Začiatkom roka 1949 hralo v Bratislave mužstvo ČSR prípravné stretnutie s Harringay Racers (1:6). Nastúpil v druhej tretine spolu s Reimannom, keď reprezentanti prehrávali už 0:3. Po trojici Okoličány, Reitmayer a Reimann sa do čs. reprezentácie dostali ďalší.
Už v 40. rokoch vynikal na slovenskom ľade takmer dvojmetrový hráč, pripomínajúci dnes výškou, výkonmi i oddanosťou pre hokej Zdena Cháru. Jeden z prvých hráčov TJ Sokol Liptovský Mikuláš pokračoval v kariére vo VŠ Bratislava spolu so starším bratom Vojtechom. Z útočníka sa preorientoval na obrancu. Od vzniku slovenskej reprezentácie patril k jej oporám, nastúpil v 7 stretnutiach. V celoštátnej lige odohral po vojne tri sezóny za VŠ a po jeho vypadnutí dve sezóny za ŠK.
Reprezentoval Slovensko a ČSR v hokeji a futbale. Odchovanec Zvolena po zástavkách v Banskej Bystrici a Považskej Bystrici pomohol ŠK Bratislave získať v sezóne 1940/41 prvý titul majstra Slovenska. Po sezóne v HC Tatry Poprad sa vrátil do Bratislavy, kde bol dva razy po sebe členom majstrovského mužstva OAP . Po oslobodení bol oporou ŠK a jeho nástupcov. Po siedmich ligových sezónach skončil kariéru v Slávii ako hrajúci kouč. V 7 stretnutiach v drese Slovenska strelil 4 góly, raz reprezentoval ČSR.
Prvý kanonier bratislavského mužstva bol Jindřich Reitmayer. V sezóne 1949/50 strelil 21 gólov, a bol druhým najlepším strelcom súťaže. Odchovanec Kežmarku a HC Tatry Poprad si obliekal bratislavský dres od sezóny 1943/44 osem rokov. Reprezentoval Slovensko, v jednom stretnutí aj ČSR. Patril k oporám výberu Bratislavy a Slovenska po vojne. Od roku 1951 hral za Slovan Smokovec, kariéru zavŕšil ako 41-ročný.
Výluka v NHL v sezóne 2004/05 a jej dopad na slovenský hokej
Sezóna 2004/05 bola špecifická, pretože v NHL sa konala celosezónna výluka. Až 18 z vtedajších 38 slovenských hráčov v NHL odohralo počas lockoutu aspoň zápas v slovenskej extralige. Vo finálovej sérii play-off sa stretli práve Slovan a Zvolen. Hráči z NHL výrazne zvýšili kvalitu súťaže.
Dôvodom výluky boli dlhé a neúspešné rokovania medzi zástupcami ligy a predstaviteľmi hráčskej asociácie NHLPA. Hlavným bodom sporu bolo zavedenie pevného platového stropu, ktorý by bol každoročne percentuálne viazaný na výšku celkového zisku NHL. Pevný platový strop bol zavedený po prvýkrát v sezóne 2005/06 vo výške 39 miliónov amerických dolárov na jeden tím.
Po lockoute totiž klesla návštevnosť o viac ako 6 % iba jedinému tímu z celej NHL - St. Louis Blues. Aktuálne platná kolektívna zmluva (tzv. CBA) vyprší na konci sezóny 2025/26.
Slovenská hokejová reprezentácia po rozdelení ČSFR
Slovenská hokejová reprezentácia nemala ľahké začiatky, po rozdelení ČSFR musela začať od úplného dna. Postupne sa však dostala až k titulu majstra sveta. Po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na samostatné Česko a Slovensko získala hokejové nástupníctvo Česká republika.
Slovenská hokejová reprezentácia sa musela do najvyššej kategórie kvalifikovať z úplného dna. Trénerovi Júliusovi Šuplerovi a jeho hráčom sa medzi elitu podarilo postúpiť v najkratšom možnom čase, medzi najlepšími si zahrali už v roku 1996 v rakúskej Viedni. Predchádzali tomu však dva turnaje majstrovstiev sveta nižších kategórií, oba sa hrali na Slovensku.
V roku 1994 usporiadali šampionát dve mesta na východe Slovenska Poprad a Spišská Nová Ves. Zverenci Júliusa Šuplera turnaj vyhrali a automaticky sa kvalifikovali do B-skupiny. Z hokejového suterénu vtedy pomohli Slovákom hráči ako Radoslav Hecl, Ľubomír Sekeráš, Juraj Kledrowetz (obrancovia), v útoku už vtedy hviezdil Miroslav Šatan, ktorého podporovali Jozef Daňo, Vlastislav Plavucha či bratia Pucherovci. V bránke bol ústrednou postavou slovenského tímu Eduard Hartmann.
O rok neskôr sa hrali MS B-kategórie, k organizácii sa opäť dostalo Slovensko. V Bratislave sa našim reprezentantom opäť podarilo postúpiť a už v roku 1996 si zahrali medzi elitou. Peter Šťastný sa stal so 16 gólmi najlepším strelcom turnaja a do All stars výberu sa dostala až pätica Slovákov: Róbert Švehla, Ľubomír Sekeráš, Róbert Petrovický, Peter Šťastný a Miroslav Šatan.
V roku 1996 prišla premiéra slovenského hokeja na majstrovstvách sveta A-kategória. Počas posledného roku prvého angažmána Júliusa Šuplera obsadil jeho výber vo Viedni desiate miesto. O rok neskôr už na slovenskej lavičke sedel legendárny Jozef Golonka, so svojím tímom vo Fínsku obsadil 9. miesto.
V roku 2000 nastal zlom. Pod vedením nového trénera Jána Filca a mladého kapitána Miroslava Šatana získalo Slovensko historickú striebornú medailu na MS v ruskom Petrohrade. Slovákov vo finále zastavili až Česi, ktorým naši podľahli 3:5. Najlepším strelcom turnaja sa stal Šatan z desiatimi gólmi z deviatich zápasov.
Historicky jediné zlaté medaily získali slovenskí hokejisti na majstrovstvách sveta 2002 vo švédskom Göteborgu. Ján Filc mohol pracovať s 12 hráčmi spoza mora. Tím okolo veľkých osobností ako Šatan, Hecl, Bondra, Stümpel, Pálffy či Handzuš sa predviedol viacerými nezabudnuteľnými výkonmi. Najviac bodov (13) si na turnaji pripísal Miroslav Šatan, Peter Bondra sa so siedmimi gólmi stal najlepším strelcom.
V roku 2003 pod vedením Františka Hossu prišlo na šampionát do fínskych Helsínk až 17 hráčov spoza mora. Ani hviezdne zloženie však nestačilo na obhajobu zlatých medailí, Slovákov v semifinále zastavilo Švédsko. V boji o bronz si naši zahrali proti Čechom, víťazstvo 4:2 sa oslavovalo ako zlato.
V roku 2004 sa svetový šampionát konal v Česku. V pražskom semifinále však prišlo veľké sklamanie a krivda po prehre s Kanadou. Výber Františka Hossu nezvládol ani boj o bronz, v ktorom podľahol USA po samostatných nájazdoch.
V roku 2008 prišiel pre Slovensko azda najhorší šampionát, v Kanade obsadilo 13. miesto, predtým sa však musel zachraňovať v A-kategórii!
Historický moment prišiel v roku 2010, keď s vyhliadkou na domáci šampionát v roku 2011 prebral tím prvý zahraničný kouč v histórii Glen Hanlon z Kanady. Jeho pôsobenie možno označiť za neúspešné. Po 12. mieste v Nemecku 2010 prišlo na domácom ľade obrovské sklamanie, keď sa hokejisti nedostali ani do štvrťfinále. Fanúšikom však zo šampionátu najviac utkvela spomienka na emotívnu rozlúčku Pavla Demitru.
V roku 2012 sa stalo čo nikto nečakal. Odpisovaný tím pod vedením českého trénera Vladimír Vůjtka na šampionáte vo Fínsku a Švédsku senzačne získal strieborné medaily. Úspech bol o to obdivuhodnejší, že Slovensko reprezentovalo iba päť hráčov spoza mora. Najlepším brankárom turnaja sa stal predtým neznámy Ján Laco, do all-stars tímu sa dostal aj obranca a kapitán Zdeno Chára.
Slovensko sa okrem majstrovstiev sveta zúčastnilo aj na šiestich olympijských hrách. Na zatiaľ posledných v Soči sa neprebojovalo do štvrťfinále. Na medaily Slováci siahali iba vo Vancouvri 2010 - po semifinálovej prehre s Kanadou však v boji o bronz podľahli Fínsku.
Slovenská hokejová reprezentácia sa zúčastnila aj na dvoch Svetových pohároch. V roku 1996 aj o osem rokov neskôr obsadila v skupine posledné miesto. Slovenský reprezentačný výber existoval už počas vojnového štátu.
Turnaj o Tatranský pohár
Turnaj o Tatranský pohár v ľadovom hokeji patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie podujatia športového charakteru na Slovensku. Je druhým najstarším turnajom v ľadovom hokeji v Európe (najstarší je Spenglerov pohár, ktorý sa uskutočňuje vo Švajčiarskom Davose) a najstarším hokejovým turnajom na Slovensku. História Tatranského pohára sa začína v roku 1929.
Vôbec prvým hokejovým turnajom usporiadaným v oblasti Vysokých Tatier, bol turnaj o Pohár ministra zdravotníctva a telesnej výchovy, ktorý sa odohrával v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici a na Štrbskom plese v sezóne 1927/28. Víťazom tohto turnaja sa stalo mužstvo LTC Praha.
Že sa turnaje o Tatranský pohár ujali, je zásluhou neúnavnej práce zakladateľov ľadového hokeja vo Vysokých Tatrách. V čestnom výbore týchto turnajov boli vždy predstavitelia vlády, významné osobnosti verejného života a podobne. Turnaje o Tatranský pohár boli hrané buď ako medzinárodné za účasti zahraničných klubov, alebo ako turnaje národné.
Od 10. ročníka tohto turnaja putovný pohár venoval Hockey club Tatry. V slovenskom hokeji získal turnaj o Tatranský pohár nezastupiteľné miesto. Druhý najstarší európsky hokejový turnaj preukázal aj napriek ťažkostiam, ktoré ho v niektorých obdobiach sprevádzali, svoju životaschopnosť.
Prvý medzinárodný turnaj o Tatranský pohár bol usporiadaný v hokejovej sezóne 1929/30. Víťazom prvého ročníka sa stalo mužstvo SK Slávia Praha, ktoré vo finále porazilo BBTE Budapešť 6:0. Druhý ročník medzinárodného turnaja o Tatranský pohár, ktorý sa odohral v sezóne 1930/31, vyhralo vtedy veľmi známe európske mužstvo LTC Praha. Vo finálovom zápase porazilo BBTE Budapešť 12:0. Tretí ročník v 1931/32 opäť LTC.
Obsadenie turnaja nasvedčovalo, že podujatie našlo ohlas i meno nielen medzi slovenskými mužstvami, ale aj hokejovými klubmi z Čiech a to vlastne zámer - priateľské medzi hokejovými klubmi v mladej Československej republike. Záujem nútil organizátorov, aby usporiadali v nasledujúcich sezónach turnaj medzinárodný a národný. Takto sa hralo od roku 1932 až do roku 1936. Štvrtý ročník v sezóne 1932/33, medzinárodný, vyhralo mužstvo SK Prostějov. Piaty ročník turnaja v sezóne 1932/33 bol usporiadaný ako národný turnaj a jeho víťazom sa stalo mužstvo Skiklub Bratislava. V tejto sezóne boli takto odohrané 2 turnaje a to jeden medzinárodný a jeden národný. Nakoľko sa na tieto turnaje každoročne prihlasovalo viac mužstiev, museli usporiadatelia, počínajúc 5. ročníkom znížiť počet účastníkov na 8. Tieto mužstvá sa rozdelili do 2 skupín a na čelo týchto skupín boli pridelené mužstvá podľa ich výkonnosti na predošlých turnajoch.
V sezóne 1933/34 boli odohrané dva turnaje a to jeden medzinárodný a jeden národný. Víťazom šiesteho medzinárodného ročníka turnaja o Tatranský pohár sa stalo mužstvo SK Slávia Praha za silnej medzinárodnej konkurencie. V tomto ročníku ako aj vo štvrtom ročníku chýbalo mužstvo LTC Praha, ktoré bolo doposiaľ najúspešnejším mužstvom. Dobrá konkurencia bola však zaistená účasťou majstra Rumunska Tennis Club Roman Bukurešť, majstra Maďarska BBTE Budapešť, majstra Rakúska EKE Viedeň a majstra Poľska KTH Krynica. Okrem uvedených mužstiev sa zúčastnilo z ČSR mužstvo ČASK Praha, HC Poprad a ŠK Vysoké Tatry. V sezóne 1933/34 bol ešte usporiadaný národný turnaj a to v celkovom poradí turnajov už siedmy. Víťazom sa stalo vtedy veľmi dobré mužstvo AC Nitra.
V sezóne 1934/35 sa opäť odohrali dva turnaje a to jeden medzinárodný a jeden národný. Víťazom ôsmeho medzinárodného ročníka turnaja o Tatranský pohár sa stalo mužstvo EKE Viedeň. V deviatom ročníku turnaja, ktorý bol usporiadaný v sezóne 1934/35 ako národný, si víťazstvo odniesli ŠK Vysoké Tatry. Bol to posledný turnaj na ktorom zvlášť vystupovalo mužstvo ŠK Vysoké Tatry a HC Poprad.
V jubilejnom desiatom ročníku v sezóne 1935/36 došlo v hokeji v našej oblasti k podstatnej a závažnej zmene. V tomto ročníku štartovali už zlúčené mužstvá ŠK Vysoké Tatry a HC Poprad pod názvom HC Tatry. HC Tatry zvíťazili nad VSK Viedeň 2:0 a nad FTC Budapešť 1:0 a stali sa víťazmi turnaja. HC Tatry sa stal víťazom i ďalšieho 11. ročníka turnaja o Tatranský pohár. Vo svojej skupine porazil AC Spišská Nová Ves v pomere 10:1 a ŠK Spišské Podhradie 6:0. Vo finále porazil 1. ČsŠK Bratislava v pomere 4:1 (2:0, 1:0, 1:1). V 12. ročníku turnaja o Tatranský pohár porazil HC Tatry ŠK Spišské Podhradie v pomere 5:0, ŠK Žilinu 8:0 a MŠK Turčiansky Svätý Martin v pomere 7:1. Vo finále porazil ŠK Banskú Bystricu v pomere 9:1.
I ďalšie dva ročníky turnaja o Tatranský pohár, v poradí 13. medzinárodný turnaj a 14. národný turnaj, mali jediného víťaza - HC Tatry. Víťazstvá HC Tatry na týchto turnajoch neboli náhodné. Spojením práve veľmi dobrých hokejových celkov vzniklo v ČSR mužstvo, ktoré patrilo po dlhé roky medzi najlepšie v ČSR. V tom čase už naše mužstvo bolo známe a uznávané nielen v ČSR, ale aj v širšom európskom meradle.
Vojnové udalosti mali nepriaznivý dopad i na športové dianie. Hokejový turnaj o Tatranský pohár sa síce usporadúval, ale v značne obmedzenom rozsahu. 14. ročník turnaja sa hral iba ako národný a vyhralo ho mužstvo HC Tatry. 15. ročník turnaja sa odohrával v dvoch skupinách. Prvá skupina, v ktorej boli SG Krynica, ŠK Bratislava, OAP, HC Tatry a Mikuláš, hrala svoje zápasy v Poprade, a druhá v zložení ŠK Slávia Prešov, VŠ Bratislava, ŠK Banská Bystrica, AC Nitra a ŠK Žilina hrala svoje zápasy v Novom Smokovci. Víťazom skupiny sa stalo mužstvo SG Krynica. Víťazom druhej sa stalo mužstvo Slávie Prešov. SG Krynica a Slávia Prešov sa stretli vo finále. Slávia Prešov zvíťazila v pomere 2:1. Takto sa stalo víťazom 15. ročníka mužstvo Slávie Prešov. 16. ročník turnaja sa hral ako národný. Jeho víťazom sa stalo mužstvo HC Tatry. 17. ročník turnaja, ktorý sa hral ako národný, mal rovnakého víťaza v podobe klubu HC Tatry. V nasledujúcich dvoch sezónach 1943/44 a 1944/45 sa turnaj o Tatranský pohár nehral.
Turnaj o Tatranský pohár pokračoval po skončení druhej svetovej vojny. Prvý turnaj po oslobodení - v poradí už 18. - vyhralo mužstvo SK Prostějov. Tento ročník bol obsadený zo všetkých predošlých ročníkov najslabšie. Zúčastnilo sa ho mužstvo SK Prostějov, ABŠ Svit, ŠK Banská Bystrica a HC Tatry. V posledný zápas turnaja medzi SK Prostějov a HC Tatry skončil nerozhodne 2:2, čím bolo o víťazovi rozhodnuté.
Ani ďalšie najbližšie turnaje nedosahovali patričnú úroveň. Vážnou príčinou bola okrem iného i nepriazeň počasia. Štadión s umelou ľadovou plochou v podtatranskej oblasti nebol a usporiadatelia boli odkázaní na vrtošivé poveternostné podmienky. V 19. ročníku turnaja zvíťazilo opäť mužstvo HC Tatry.