Zimné olympijské hry sú vrcholom zimných športov, ktoré sa konajú každé štyri roky. Sánkovanie, ako jeden z najzaujímavejších a najrýchlejších športov na olympiáde, má svoju bohatú históriu. Tento článok sa zameriava na vývoj sánkovania, jeho začiatky, významné míľniky a súčasný stav, najmä so zameraním na Slovensko.
Začiatky zimných olympijských hier
Prvé zimné olympijské hry sa konali v roku 1924 vo francúzskom Chamonix. Až do roku 1992 sa zimné olympijské hry konali v tom istom roku ako letné olympijské hry. Od roku 1994 sa konajú v polovici obdobia medzi letnými olympijskými hrami. Zimné olympijské hry 2022 v čínskom Pekingu majú poradové číslo 24. V rokoch 1940 (Sapporo) a 1944 (Cortina d'Ampezzo) sa hry nekonali pre druhú svetovú vojnu.
Zoznam športov na zimnej olympiáde
Biatlon, bobovanie, skeleton, curling, ľadový hokej, sánkovanie, krasokorčuľovanie, rýchlokorčuľovanie, šortrek, zjazdové lyžovanie, beh na lyžiach, akrobatické lyžovanie, severská kombinácia, skoky na lyžiach a snoubording.
História sánkovania
Sánkarský šport dali svetu bohatí Angličania na zimnej dovolenke vo švajčiarskych Alpách. Traduje sa, že pospájali svoje sane a takéto sánkovanie ich tak očarilo, že z tohto nápadu napokon vznikli prvé boby. Podľa dobových záznamov sa prvé preteky sánkarov uskutočnili pri švajčiarskom Davose v roku 1883. V roku 1914 sa na sánkarskej dráhe na vrchu Ještěd nad Libercom konali prvé majstrovstvá Európy v jazde na saniach, ktoré zorganizoval po svojom ročnom pôsobení prvý medzinárodný spolok združujúci nadšencov nového zimného športu. Historicky prvými majstrami Európy v jazde na saniach sa stali E. Posselt s K. Lobelom z Jablonca nad Nisou. A hoci sa na saniach začalo športovo jazdiť už v 80. rokoch 19. storočia, sánkovanie je najmladším športom zimných olympijských hier. Prvé olympijské medaily sa za najlepšie výkony na sánkarskej dráhe udeľovali až na zimnej olympiáde v roku 1964.
Helcmanovce: Slovenská liahne sánkarov
Obec Helcmanovce na dolnom toku Hnilca, zovretá hustými lesmi Volovských vrchov, je so svojou základnou školou svetovým unikátom. Škola nemá telocvičňu, ale jej riaditeľ Rastislav Drajna (49) vychoval ako učiteľ telesnej výchovy a tréner školského športového klubu sánkovania štyroch olympionikov.
Prečítajte si tiež: Zimná Olympiáda Poprad: Prehľad
Začiatky sánkovania v Helcmanovciach
„Štvrtého marca uplynie už 60 rokov od chvíle, čo sa v našej dedine začala písať história sánkarského športu a oddielu. A mňa hreje pri srdci, že sa to všetko začalo na našej škole, ktorú viedol pán Uličný. Na konci zimy 1959 prišli poštou do školy propozície z Krajského domu pionierov a mládeže v Košiciach o možnej účasti piatich žiakov na sánkarských pretekoch na dráhe Hrebienok - Starý Smokovec. Podmienkou bolo, aby si doniesli vlastné sane. A hoci nikto z nich nikdy sánkarskú dráhu nevidel, veď helcmanovské deti sa sánkovali len na okolitých briežkoch, v záhradách či uliciach, družstvo zostavené z dvojice dievčat a troch chlapcov sa z Vysokých Tatier vrátilo s tretím miestom. Helcmanovské deti sa vtedy sánkovali na ,sligačoch‘, obyčajnej doske s priklincovanými korčuľami. Keď zvládli jazdu na tomto čude, nerobilo šarvancom problém zvládnuť ani riadne sane na sánkarskej dráhe,“ načiera do histórie helcmanovského sánkarstva úspešný tréner Rastislav Drajna.
Úspech žiakov na tatranských pretekoch vyburcoval učiteľa matematiky a rysovania Jána Grešnera, aby sa zúčastnil kurzu na trénera sánkarského športu, a ruka v ruke s tým založil v Helcmanovciach prvý sánkarský klub. Medzi jeho prvých členov a pretekárov patrili Elza Mureková, Priska Tóthová, Oľga Tirpaková, Mária Kuchtová, Juraj Kaleta a Jozef Syč. Peniaze na dosť drahé súťažné sane poskytol klubu miestny národný výbor. Veľkým fanúšikom sánkarov sa stal aj jeho predseda pán Štoff, ktorý do volebného programu zahrnul výstavbu sánkarskej dráhy.
Výstavba sánkarskej dráhy
Parametre 445 metrov dlhej sánkarskej dráhy postavenej v rokoch 1972 - 1975 v rámci svojpomocnej akcie Z navrhol, vypočítal a nakreslil jej autor, prvý tréner helcmanovských sánkarov Ján Grešner. Sánkarská dráha bola postavená na kopci Horb, na zanedbaných pozemkoch občanov susedných Prakoviec. Na výstavbu drevenej dráhy boli použité vyradené železničné podvaly a drevo z prerezávky hustého porastu štátnych lesov.
Sánkarsky boom v Helcmanovciach
„Ako pribúdali na Horbe metre dráhy, tak pribúdali členovia sánkarského oddielu. V 70. rokoch nebolo v Helcmanovciach rodiny, ktorá by nemala doma sánkara. Boli tu aj legendy, nestalo sa, aby Vlaďa Hlucháňová či Oľga Tirpáková nepriniesli z pretekov medailu. Spočiatku sa pretekalo na bežných saniach a ako súčasť výstroja používali banícke prilby. Tie mali v každej rodine, veď Helcmanovce majú bohatú banícku históriu. Časom nahradili obyčajné sane pretekárske, najskôr československej výroby, neskôr naši pretekali na saniach z Nemeckej demokratickej republiky a z Poľska. Dnes vyrábajú pretekárske sane v Lotyšsku, Nemecku, Rakúsku, menší výrobcovia sú v Taliansku a Lichtenštajnsku. Tie najkvalitnejšie stoja 15 000-20 000 eur, ale my také peniaze na sane nemáme,“ vraví tréner Rastislav Drajna.
Rastislav Drajna: Tréner olympionikov
Akože inak, ako žiak sa dostal k pretekárskym saniam aj riaditeľ helcmanovskej školy. V dedine existovali pre chlapcov dva športy - v lete futbal, v zime sánkovanie. Jeho otec, hlava miestneho poľnohospodárskeho družstva, funkcionárčil v sánkarskom klube. Ako by to vyzeralo, keby sa jeho syn neupísal tomuto športu? Rastislav Drajna súťažne osedlával sánky 20 rokov, zosadilo ho z nich až zranenie na dráhe v českej Smržovke.
Prečítajte si tiež: Československý hokejový bronz
„Vysánkoval som sa za tie roky povyše hlavy, ale nesúťažil som kvôli zisku medaily či diplomov, sánky patrili nerozlučne k môjmu životu. V mojej kategórii súťažilo viac ako 40 konkurentov, jeden lepší ako druhý, bola to veľmi silná generácia. Prebojovať sa do špičky bolo nad moje sily. Preto moja trénerská kariéra vysoko prevýšila sánkarskú. Úspechy, ku ktorým som pomohol svojim zverencom, medzi ktorými sú aj olympionici, ma tešia neporovnateľne viac, ako by ma tešili moje víťazstvá na pretekoch,“ vyznal sa nám riaditeľ Základnej školy s materskou školou v Helcmanovciach.
Ešte v časoch, keď na tejto škole pôsobil ako učiteľ telesnej výchovy, si v zimných mesiacoch brával neplatené voľno, aby spolu s Tatrancom Dušanom Činčarom trénoval slovenskú sánkarskú juniorskú reprezentáciu. Walterovi Marxovi asistoval pri reprezentačnom družstve dospelých.
Zlaté časy slovenského sánkarstva
Za zlaté časy slovenského sánkarstva považuje roky 2000 - 2006. Vtedy sa naši reprezentanti prvýkrát zúčastnili Zimných olympijských hier v Salt Lake City. Rastislav Drajna tam mal ako ich druhý tréner na starosti Veroniku Sabolovú-Borženskú, Ľubomíra Micka, Waltera Marxa mladšieho a Jaroslava Slávika.
„Bol to pre našu školu obrovský úspech. Veronika bola odchovankyňou nášho školského klubu, prisťahovala sa s mamou do Helcmanoviec z Košíc, keď bola tretiačka. Ona si naozaj prvýkrát sadla na pretekárske sánky na našej dráhe na Horbe. Z detstva si pamätám, že sánkarstvom žila v zime nielen naša dedina, ale celá Hnilecká dolina. V našich končinách to bol taký fenomén, ako býval v iných mestách a dedinách futbal a hokej.“
Olympionici z Helcmanoviec
Hneď za dverami vedúcimi do školy padne každému návštevníkovi zrak na nástenku s fotografiami členov školského športového strediska sánkovania, ktorí reprezentovali Slovensko na zimných olympiádach. Z nástenky sa usmievajú Veronika Sabolová-Boržecká, Viera Gbúrová, Nikola Drajnová a Matej Zmij. Veronika má ako najúspešnejšia odchovankyňa helcmanovského strediska sánkovania za sebou tri zimné olympiády, v Salt Lake City, Turíne a Vancouveri, Vierka Gbúrová reprezentovala Slovenskú republiku pred štyrmi rokmi na ZOH v ruskom Soči. Ďalšie dve tváre z nástenky patria helcmanovským sánkarom, ktorí okúsili atmosféru zimných olympijských hier mládeže YOG. Na jednosedadlových saniach v kategórii junioriek skúšala priazeň pani šťasteny Nikola Drajnová, v kategórii dvojsedadlových saní pretekal v Lillehammeri v roku 2016 s Tatrancom Tomášom Vaverčákom Helcmanovčan Matej Zmij.
Prečítajte si tiež: Štafetové úspechy Anastasie Kuzminovej
Nikola Drajnová: Rodinnú štafetu neprevzala
V otcových stopách sa vydala aj Nikola Drajnová. Lenže keď sa vrátila s otcom zo zimnej olympiády mladých športovcov v rakúskych Alpách, nadobro vrátila pretekárske sánky. Otcovi a trénerovi v jednej osobe povedala, že so sánkovaním končí. Je to vraj príťažlivý šport, ale ona dá radšej prednosť štúdiu, aby neskončila po ukončení športovej kariéry na ulici ako nezamestnaná. Lebo taký osud stihol na Slovensku nejedného športovca, aj tých najlepších. Takže namiesto prevzatia rodinnej štafety sa dnes Nikola Drajnová radšej venuje štúdiu manažmentu na Prešovskej univerzite.
Podľa pána Drajnu školský systém dnes športovcom v ústrety nevychádza, výnimkou je len zopár stredných a vysokých škôl a športové gymnáziá. A tak mnohí mladí športovci musia zvažovať, čomu dať prednosť.
Problémy slovenského sánkovania
Svetovou špičkou v sánkovaní sú dnes Nemci, Rusi, Američania, Taliani a Lotyši. Našim sánkarom sa o tréningových podmienkach, aké majú reprezentanti týchto krajín, môže tak akurát snívať. Na Slovensku nemáme ani jednu umelú chladenú sánkarskú dráhu, bez ktorej sa špičkoví pretekári jednoducho nemôžu zaobísť.
„Keď naši reprezentanti trénujú na dráhach v Nemecku alebo Rakúsku, za jednu jazdu zaplatíme 30 eur. Taký tréning v zahraničí vyjde na tisícky eur. Ani sánkari z nášho školského strediska už nemajú na čom trénovať, dráhu na Horbe nám rozkradli, iste tušíte kto. Akurát sa mi donieslo do uší, že to staré drevo, z ktorého bola postavená, veľmi dobre horelo…“ sťažuje sa tréner helcmanovských sánkarov, ktorý absolvoval ako asistent hlavného trénera so slovenským reprezentačným družstvom štyri olympiády.
Vzdelávanie a príprava mladých sánkarov
Na helcmanovskej základnej škole majú dnes žiaci aj dva nezvyčajné predmety. Tvorivú dramatiku a pohybovú prípravu so zameraním na sánkovanie. „Je to v týždennom rozvrhu tretia hodina telesnej výchovy, objavuje sa aj na vysvedčení, ale nie je to klasifikovaný predmet. Iba sa potvrdzuje, či ho žiak absolvoval, alebo nie. Najlepší vek na začiatok sánkarskej kariéry majú tretiaci a štvrtáci. Prvý rok sú len v prípravke, učíme ich rozbehnúť sánky, ako nasadnúť, dostanú základy fyziky, aby vedeli, ako pôsobí gravitácia či odstredivá sila, aby si vedeli predstaviť ideálnu trajektóriu jazdy. Lebo tak ako auto, aj sánky na dráhe treba ‚šoférovať‘. Mnoho rodičov malých sánkarov má z tohto športu dosť veľký strach a ja sa ani nedivím, veď v žiackych kategóriách sa jazdí na súťažiach aj 100-kilometrovou rýchlosťou. Keby sme našich žiakov dobre nepripravili, nemuselo by to s nimi na dráhe dobre dopadnúť. Moji zverenci mi minule na hodine telesnej výchovy povedali, že budú trénovať odušu, aby mohli prekonať svetový rekord v jazde na saniach, ktorý je 156 kilometrov za hodinu.“
Budúcnosť slovenského sánkovania
Najbližšie zimné olympijské hry budú o tri roky v Pekingu. Je veľmi pravdepodobné, že slovenské reprezentačné družstvo sánkarov bude zostavené len z odchovancov helcmanovskej sánkarskej liahne. V trénerovi Rastislavi Drajnovi musí takáto úvaha vyvolávať skvelý pocit. Právom. Lebo kto vie, ten vie.
Sánkarský šport na Slovensku
U nás sa začal sánkarský šport udomácňovať až okolo roku 1957, keď vznikla Medzinárodná sánkarská federácia. Bolo prirodzené, že jeho centrom sa stali Vysoké Tatry, kde športovci trénovali i súťažili na známej dráhe smerujúcej z Hrebienka k údolnej stanici pozemnej lanovky v Starom Smokovci, aj na starej bobovej dráhe v Tatranskej Lomnici. Priekopníkmi súťaženia na sánkach boli sánkari z okresov Spišská Nová Ves, Čadca, Košice, Považská Bystrica, Bardejov, Zvolen a Prievidza. Ich súťaže organizoval Zväz bobov a saní.
Zimné olympijské hry 2022 v Pekingu
Počas Zimných olympijských hier 2022 v Pekingu súťažili aj slovenskí sánkari Jozef Ninis a Marián Skupek, ktorí napokon obsadili 21. a 26. miesto.
Smrť Nodara Kumaritašviliho
Pred dvanástimi rokmi smrť jeho bratranca Nodara vrhla tieň smútku na otvárací ceremoniál zimnej olympiády vo Vancouveri. Teraz sa olympijským ľadovým korytom spúšťal ďalší Kumaritašvili - mladší bratranec Saba, ktorý pri svojej premiére obsadil 31. „Myslím na Nodara. Myslím naňho stále. Každý v rodine má niečo so sánkami. „Nebál som sa. Jeho bratranec zomrel po tom, ako vyletel z trate a narazil do kovového oporného stĺpu. Následne sa sprísnili nároky na to, akú kvalitu musí dosahovať jazdec na olympiáde - napríklad musí na olympijskej trati absolvovať istý počet jázd, rovnako aj na povinných pretekoch. Smrť Sabovho bratranca sprevádzalo aj pekné gesto víťaza vancouverskej olympiády. Felix Loch nechal roztopiť svoju medailu, rozdelil ju na dve a na tú druhú dal zobraziť Kumaritašviliho tvár spolu s dátumom jeho narodenia a úmrtia. Rodina napriek tomu na sánkovanie nezanevrela. „Rodičia proti môjmu sánkovaniu nenamietali. „Nodar je jeden z dôvodov, prečo sánkujem.
Výsledky slovenských sánkarov v Pekingu 2022
Rovnako ako Kumaritašvili do finálovej jazdy nepostúpil ani slovenský reprezentant Jozef Ninis, ktorý štartoval už na svojej piatej olympiáde. Pred dnešnou treťou jazdou mu patrila 16. priečka, napokon však do 20-člennej štvrtej záverečnej jazdy nepostúpil - obsadil 21. priečku, pričom na finále bolo treba skončiť do 20. Jeho olympijským maximom tak zostáva 20. Svoju prvú olympiádu absolvoval ďalší Slovák - Marián Skupek obsadil 26. „Nemôžem to rozdýchať, veľmi ma to mrzí a som z toho hotový,“ hovoril Ninis pre agentúru TASR. „Bol som dnes pred pretekmi nervózny, lebo včerajšie jazdy mi narobili vrásky. Ale konečne som spodok prešiel tak, ako sa to má. Ale úplne mi vypadla horná časť, kde stačilo lepšie odriadiť zákrutu. Po prejazde cieľom nedeľnej tretej jazdy ešte bol na postupových priečkach, aj preto sa ihneď vybral na štart štvrtého kola. „Dúfal som, že aj napriek chybe som dohnal nejaké desatinky, a preto som utekal hore, aby som sa pripravil na štvrtú jazdu. Ale predbehol ma Lotyš. Chýbalo pár stotín. Päť účastí na olympiáde by chcel 40-ročný sánkar ešte zveľadiť, no definitívne sa rozhodne až doma: „Sú to ďalšie štyri roky tvrdej práce. A ja som aj manžel a otec dvoch detí. Vypariť sa z domu na mesiac v kuse a nechať ženu samu… Uvidíme - ak bude súhlasiť manželka a deti dovolia, tak by som ešte chcel zabojovať o nejakú medailu. Za ten pocit, čo som tomu obetoval.
Charakteristika sánkovania
Základná charakteristika: zimný individuálny šport jednotlivcov a dvojíc (mužov i žien), ktorí sa spúšťajú na sánkach v ľadovom tobogáne (koridore, koryte). Súťaží sa na prírodných ,alebo umelých dráhach v dvoch, alebo štyroch jazdách. O konečnom umiestnení rozhoduje súčet časov zo všetkých jázd. Na významných podujatiach sa štartové poradie prvých pätnástich pretekárov určuje žrebom, ostatní štartujú podľa umiestnení na predchádzajúcich troch podujatiach majstrovstiev sveta, resp. Svetového pohára.
Taktika a technika sánkovania
Taktika: po signále štartéra zhasne červené a rozsvieti sa zelené svetlo. Pretekári - jednotlivci musia odštartovať do 30 sekúnd a dvojice do 45 sekúnd od signálu štartéra. Čas sa začne merať v momente, keď predná časť sánok prejde pri štartovej fotobunke. Rozhodujúci je štart, ktorý najviac ovplyvňuje výsledok pretekára.
Technika: pri štarte sediaci pretekár sa začne kĺzať vpred a vzad, pričom sa drží štartovacích držadiel na stranách dráhy. Ak je pretekár pripravený, mohutným odrazom sa odrazí od štartovacích držadiel. Hneď po štarte sa začne odpichovať od ľadu rukami, na ktorých má špeciálne rukavice. Po poslednom odpichnutí sa pretekár chytí sánok, ktoré drží až do cieľa. Pretekár leží nohami dopredu v smere jazdy tak, aby čo najviac znížil odpor vzduchu. Jazdu koriguje iba miernymi pohybmi hlavy a rúk, alebo zatlačením na sanice a tým spoločne s odstradivou silou zvyšuje rýchlosť sánok.
Výstroj sánkara
Výstroj: sánky s hmotnosťou 23 kg pre jednotlivcov a 27 kg pre dvojice, závažia, ktorými sa dovažujú sánky s pretekárom do limitu celkovej povolenej hmotnosti. Jednomiestne sánky sú dlhé v priemere 1,45 m, dvojmiestne 1,75 m. Sánky sa skladajú zo sedacej vane, saníc a sklznice. Sedacia vaňa môže byť vysoká maximálne 170 mm a široká 550 mm. Sanice majú oceľové sklznice a v prednej časti sú zahnuté smerom nahor a dovnútra. Závažia používajú ľahší pretekári a umiestňujú ich pod priliehavú aerodynamickú kombinézu, alebo používajú vestu naplnenú olovom, ktorá je pripevnená na chrbte pretekára. U dvojíc sa používa i popruh, ktorý pôsobí ako opora pre predného pretekára dvojice. Prilba je špeciálne vyrábaná pre sánkarov, má aerodynamický tvar a vpredu aerodynamický ochranný štít. Rukavice sú špeciálne, na troch prstoch, alebo na hánkach majú hroty s maximálnou dĺžkou 4 mm, ktoré používajú pretekári pri odpichovaní.
Neúspešná kandidatúra Vysokých Tatier na ZOH
Prvá z troch kandidatúr Vysokých Tatier na zimné olympijské hry skončila predčasne a nepodaná v bratislavskom Múzeu telesnej kultúry. V Panoráme (v prvom čísle Slovenskej olympijskej revue) vyšlo v trojautorstve Ján Mráz, Marián Šimo, Anton Zerer v roku 1999 vyčerpávajúce svedectvo o jej osude s titulkom Odopretá olympijská šanca. Adresátovi lordovi Michaelovi Killaninovi, vtedajšiemu šéfovi Medzinárodného olympijského výboru originál vzácneho listu nikdy nedorazil. Hoci on sám to v roku 1977 očakával. Ako sympatizant bol Tatrám naklonený (dokonca aj s rodinnou podporou svojej manželky, ktorej sa u nás veľmi páčilo). Originál skončil v aktovke podpredsedu Československého olympijského výboru Vladimíra Černušáka. V poslednej chvíli mu z Prahy telefonoval vedúci sekretariátu ÚV ČSZTV, aby kandidátsku prihlášku vôbec nepodával.
História odopretej kandidatúry, ktorá bola zrejme reálnejšia než dve neskôr podané oficiálne prihlášky na ZOH 2002 a 2006, bola svedectvom o schopnosti a nadšenia našich ľudí pod Tatrami, ale aj nenormálnosti obdobia tzv. normalizácie, ktorá zavládla v Československu po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Impulzom bol až nečakane spontánny a priaznivý ohlas lyžiarskych majstrovstiev sveta 1970 v klasických disciplínach. Nový areál v pôvabnej scenérii Štrbského Plesa, koncentrovanosť športovísk, obrovský divácky záujem a organizačný úspech podujatia zanechali u zahraničných návštevníkov silný dojem. Medzinárodné podujatie takého rozsahu Slovensko nikdy v histórii nezažilo a sotva aj zažije. Na slávnostnom otvorení 14. februára utvorilo 80 000 ľudí nádhernú kulisu. Z Tatier putoval do sveta prvý farebný televízny obraz z Československa (prenosový voz s technikou zaplatil Slovnaft).
Nordické hry: Predchodca ZOH
Nordické hry, v mnohých ohľadoch predchodcu zimných olympijských hier organizovalo švédske Centrálne združenie pre podporu športu (Central Association for the Promotion of Sports) od roku 1901. Bolo to len päť rokov po vzniku modernej olympiády v roku 1896 s návrhom baróna Pierra de Coubertina. Toto výnimočné multišportové podujatie sa však viac než s týmto združením spája s menom jedného z pôvodných členov Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Viktorom Balckom. Armádny generál s plešinou a pamätnými zakrútenými bielymi fúzmi stál na počiatku významného podujatia, ktoré dnes nazývame predchodcom zimných olympijských hier.
Míľniky v histórii ZOH
- Prvé ZOH - Chamonix (1924): V mestečku Chamonix vo francúzskych Alpách sa konali prvé oficiálne zimné olympijské hry pod patronátom MOV. Podujatie trvalo jedenásť dní a súťažilo sa v šestnástich športoch.
- Pád s pochodňou (Cortina d'Ampezzo, 1956): Taliansky rýchlokorčuliar Guido Caroli spadol počas otváracieho ceremoniálu, čo bolo prvýkrát vysielané pre medzinárodné publikum.
- Prvá olympijská dedina (Squaw Valley, 1960): ZOH v Squaw Valley boli prvými, na ktorých sa objavila olympijská dedina a prvýkrát použili počítač pre usporadúvanie výsledkov.
- Rozdelenie ZOH a LOH (1994): MOV odhlasoval rozdielny termín zimných a letných olympiád, ktoré sa dovtedy organizovali vždy v tom istom roku. ZOH 1994 v Lillehammeri boli prvými, ktoré sa konali v rozdielnom čase než ich letná dvojička.
Súčasnosť a budúcnosť slovenského sánkovania
Prezident Slovenského zväzu sánkarov Jozef Škvarek nám porozprával o vývoji, súčasnosti i budúcnosti nášho sánkovania. Sánkarský šport na Slovensku sníva o modernej dráhe a rád by zaznamenal vysoké umiestnenia na vrcholových pretekoch.
Vývoj sánkovania na Slovensku
Začalo to cez boby začiatkom 20. storočia. Približne v roku 1915 bola základom bobová dráha v Tatranskej Lomnici, ktorú postavili pre bohatých ľudí. V 50. rokoch tieto aktivity prešli do športového sánkovania, pričom vychádzali z bobov, keďže bobisti tu boli skôr ako my. Sánkovanie sa dovtedy vnímalo skôr ako zábava. V 50. rokoch sa konali v Tatranskej Lomnici preteky v boboch a saniach. Bolo to za éry Československa, keď viac športových klubov registrovali v Čechách, napríklad v Jeseníkoch, v Jablonci a na ďalších miestach. Začali vzájomné česko-slovenské zápolenia. Väčšou medzinárodnou účasťou sa prejavili neskôr 70. roky. Prišli napríklad Poliaci, ktorí majú v Krynici historickú sánkarskú dráhu, kde sa konali majstrovstvá Európy.
Úspechy slovenských reprezentantov
Obdobie 70. rokov prinieslo najznámejšiu slovenskú pretekárku Máriu Jasenčákovú, ktorá sa viackrát zúčastnila aj na olympiáde. Boli tu však aj mnohí ďalší ako Miro Zajonc, ktorý sa stal po emigrácii majstrom sveta. Predtým jazdil za Vysoké Tatry, za Slovensko. Reprezentoval nás v dvojkách a na majstrovstvách Európy s Mariánom Židekom skončili na šiestom mieste. Mali sme Darinu Špakovú alebo Petra Štefánika. Existovala veľká skupina športovcov a trénerov ako Walter Marx a ďalší. Jazdilo sa ešte na starej dráhe v Lomnici…
Svetový pohár v Tatranskej Lomnici
Začiatkom 80. rokov sa spustila nová dráha v Tatranskej Lomnici, kde sa okrem domácich pretekov, v roku 1982 konal nateraz posledný Svetový pohár v sánkovaní na Slovensku za účasti svetovej špičky a mnohých slovenských reprezentantov. Štartovala tam, samozrejme, Mária Jasenčáková a takisto som sa postavil na štart aj ja. Viac-menej začali prevládať umelo chladené dráhy. Naša drevená dráha bola závislá na poveternostných podmienkach.
Sny o modernej dráhe
Stále v kútiku duše dúfam a máme taký sen, že by to bolo fajn. Finančné náklady sú však vysoké. V súčasnosti si myslím, že okrem niekoľkých silnejších štátov nemá možnosť postaviť dráhu nikto. Aj to sa udeje len pri olympijských hrách. Pri kandidatúre na olympijské hry je totiž podmienkou sánkarska, skeletonová a bobová dráha. Nákladovosť je obrovská a s tým sa spája aj udržiavanie. V našich podmienkach sa v tejto chvíli investuje do futbalovej alebo hokejovej infraštruktúry, ale do sánkovania pri danom počte športovcov asi nie.
Materiál a výskum
Intenzívne pracujeme na materiálnom zabezpečení, keďže pri materiáli sa v našom športe robia tajnosti. Nie je to ako v lyžovaní, v ktorom majú všetci športovci k dispozícii rovnakú kvalitu. Realizuje sa výskum materiálu, geometrie, aerodynamiky, pracujeme na tom intenzívne celé roky. Snažíme sa systematicky posúvať, čo sa nám darí. Aj vlani sme si nejaké sánky vyrobili. Skupek na nich dosiahol skvelé výsledky a ostatní sa tiež zlepšili.
#
tags: #zimné #olympijské #hry #sánkovanie #história