Ľadový hokej, dynamický a celosvetovo obľúbený šport, má bohatú históriu a rozsiahly systém pravidiel. Tento článok sa zameriava na vývoj hokeja od jeho skromných začiatkov až po súčasnú podobu, s dôrazom na jeho vývoj na Slovensku.
Zrodenie ľadového hokeja
Hoci korene hokeju možno nájsť v rôznych hrách s palicami a loptičkou v histórii, moderný ľadový hokej sa vyvinul v Kanade v 19. storočí. Kanaďania sú právom hrdí na to, že dali svetu jeden z najúžasnejších športov - ľadový hokej. Prvý zaznamenaný zápas sa odohral v Montreale v roku 1875. Hra sa rýchlo rozšírila po celej Kanade a stala sa národným športom.
Od Hurley k Ice Hockey
V rokoch 1800 - 1850 sa začala rodiť budúca hra ľadový hokej vo Windsore. Od toho času sa hra nazývaná ako "Hurley" považuje za predchodcu neskoršieho ľadového hokeja. Dostávala postupne niekoľko názvov od roku 1800 ako Hurley - Hurley on ice - Picket - Wicket - Ricket - College Hockey - Hockey. Názov Ice Hockey dostala hra až po roku 1850. Všetko to začalo na zamrznutom rybníku LONG POND v Novom Škótsku na východe Kanady. Neďaleko rybníka stála prvá najstaršia súkromná škola v Kanade - Kings Edge School a patrila anglickej kráľovnej. Bola to chlapčenská škola a chlapci z Kings Edge School boli prví, ktorí začali hrať túto svetovú hru. Myslíme tým hru s palicou v rukách a s nejakým predmetom, ktorý sa posúval po ľade (zľadovatená guľa snehu, zľadovatené kravské lajno, indiánsky drevený puk, odtrhnutá gumená podošva).
McGill University a prvé pravidlá
Významnou osobou bol James Greighton, narodený v roku 1850 v Halifaxe, ktorý po príchode do Montreal v roku 1873 naučil svojich priateľov z McGill University hrať novú hru. Spolu s nimi zorganizoval prvý hokejový zápas. Odohral sa vo vnútri pod strechou Victoria Rinku 3. marca 1875. Na oboch stranách bolo deväť hráčov. Kapitánom víťazného tímu bol práve James Creighton. Zápasy sa odohrali podľa "hokejových pravidiel z Halifaxu", ktoré napísal sám Creighton. V roku 1877 bol založený prvý klub. Tvorili ho študenti McGillovej univerzity a jeho názov bol McGill University Hockey Club. V roku 1881 ich nasledoval klub Montreal Victorias. Hra sa stala natoľko populárna, že v roku 1883 sa odohrali prvé "Majstrovstvá sveta" v Montreale v rámci Zimného karnevalu, v ktorom sa hralo o Karnevalový pohár. Pohár získal tím McGillovej univerzity. V roku 1886 tímy, ktoré sa zúčastnili Zimného karnevalu, založili prvú hokejovú ligu, Amateur Hockey Association of Canada (AHAC). V roku 1892 vtedajší generálny guvernér Kanady, Lord Frederick Arthur Stanley z Prestonu, ktorého synovia a dcéra boli hokejovými fanúšikmi, venoval dnes už legendárny STANLEYHO POHÁR. Už o rok, teda v roku 1893, ho získal prvý tím. Bol ním Montreal Hockey Club, majster AHAC. Tradícia odovzdávania Stanleyho pohára pokračuje až dodnes, kedy sa udeľuje víťazovi play-off NHL.
Hokej preniká do Európy a na Slovensko
Koncom 19. storočia sa hokej rozšíril do Európy. V zámorí sa hral už v 19. storočí, ale postupne prenikal aj do Európy. Prvé majstrovstvá Európy sa konali v roku 1910. Avšak, kanadský hokej musel súperil s bandy hokejom a definitívne si razil cestu až po olympijských hrách v roku 1924 v Chamonix.
Prečítajte si tiež: Vzájomné Zápasy Michalovce vs. Humenné
Začiatky hokeja na Slovensku
Aj na Slovensku dlho vládol bandy hokej a kanadský hokej spopularizovali až ME vo Vysokých Tatrách v roku 1925. Dôležitým medzníkom bol rok 1929, keď sa v Starom Smokovci konal I. ročník Tatranského pohára. Prvé slovenské kluby boli členmi Československého svazu kanadského hockeye, ktorý reagoval na rozvoj hokeja vytváraním žup. Slovenská župa Československého svazu kanadského hockeya vznikla 29.12.1929.
Slovenská župa a prvé súťaže
Zakladajúcimi členmi Slovenskej župy sa stali Ski klub Bratislava, ŠK Slávia Banská Bystrica, ŠK Vysoké Tatry, ČsŠK Košice a ŠK Žilina. Jej predsedom sa stal Ing. Vilém Ždímal z Bratislavy. Župa však existovala krátko. Po nezhodách na druhých majstrovstvách Slovenska v Žiline sa funkcionári Ski klubu Bratislava vzdali funkcií, čo prakticky znamenalo ukončenie sľubne sa rozvíjajúcej činnosti. Začiatkom roka 1932 vznikla postupne Východoslovenská, Západoslovenská a Stredoslovenská župa. Prvá organizovaná súťaž odštartovala už v roku 1930 - majstrovstvá Slovenska - a v roku 1936 sa prvé mužstvo zo Slovenska prebojovalo do celoštátnej československej hokejovej ligy. Bol to klub HC Tatry. O rok neskôr sa druhým účastníkom stal vysokoškolský klub VŠ Bratislava.
Slováci v reprezentácii Československa
Slovenskí hráči sa spočiatku iba zriedkavo dostávali do reprezentácie, tobôž na vrcholné svetové podujatia. Prvým Slovákom, ktorý sa dostal do československej reprezentácie bol Košičan Ladislav Troják, ktorý štartoval v roku 1937 na MS v Londýne. V roku 1934 došiel hrať do Prahy - do vtedy jedného z najlepších mužstiev v Československu, LTC Praha. A práve to mu otvorilo dvere do reprezentácie. V mužstve Československa nechýbal ani na ZOH v roku 1936 v Garmisch - Partenkirchene, kde reprezentačný výber ČSR skončil na 4. mieste.
Samostatná slovenská reprezentácia počas vojny
Po rozbití Československa vznikol v roku 1938 Slovenský hokejový sväz a s ním prišla aj prvá samostatná slovenská reprezentácia. V období rokov 1940-43 zohrala 10 medzištátnych zápasov s bilanciou: 3 víťazstvá, 2 remízy a 5 prehier. V krajine pod Vysokými Tatrami sa hokeju darilo najmä všade tam, kde na to boli vhodné prírodné podmienky.
Povojnové obdobie a rozvoj hokeja
Po 2. svetovej vojne sa Slovenský zväz stal opäť súčasťou Československého svazu a v prvom ročníku obnovenej celoštátnej súťaže hrali tri mužstvá zo Slovenska - ŠK Bratislava, ŠK Banská Bystrica a HC Vysoké Tatry. Prvé povojnové majstrovstvá sveta sa hrali v roku 1947 v Prahe a v mužstve Československa hral zase Ladislav Troják, ktorý však v novembri 1948 zahynul pri leteckej katastrofe nad kanálom La Manche spolu s ďalšími piatimi reprezentantmi. V Prahe to boli jeho piate majstrovstvá. Mužstvo trénoval Kanaďan slovenského pôvodu - Matej Buckna. V prvom desaťročí po 2. svetovej vojne sa v celoštátnej súťaži postupne objavilo viacero slovenských mužstiev: VŠ Bratislava, ŠK Banská Bystrica, Žilina, na 5 sezón popradský klub s rôznymi názvami, no stále miesto si vybojoval iba Slovan Bratislava, kde sa pomaly začali sústreďovať najlepší slovenskí hokejisti aj z vidieka. Najmä jeho zásluhou sa v 50-tych rokoch zvyšoval aj podiel Slovákov na reprezentácii Československa. Po Ladislavovi Trojákovi sa pocta reprezentovať Československo ušla až po dlhých 18 rokoch ďalšiemu Slovákovi Jánovi Jendekovi - na MS 1955 v Nemecku.
Prečítajte si tiež: Tipsport Liga: Michalovce proti Budapešti
Bratislava hostí svetový hokej
Po prvý raz hostila Bratislava svetový hokejový výkvet v roku 1959. Hrala sa tu jedna zo skupín svetového šampionátu. Veľkej pozornosti sa vtedy, okrem československej reprezentácie, tešili Kanaďania. Krajinu kolísky ľadového hokeja reprezentovalo mužstvo Belleville McFarlands. Z bratislavskej skupiny postúpili do finálovej skupiny v Prahe práve reprezentanti Československa a Kanady. Šampionát mal výrazný podiel na ďalšej popu larizácii a rozvoji hokeja na Slovensku.
Úspechy Slovana Bratislava a Dukly Košice
V 60-tych rokoch vyrástol Slovan Bratislava na jedno z najlepších mužstiev v československej lige. V mužstve sa postupne presadili výrazné hokejové osobnosti - Dzurilla, Starší, Gregor, Čapla, Golonka, Fako, Černický a mladý Nedomanský. V tomto desaťročí bol Slovan Bratislava až 7x korunným princom ligy a viackrát mu majstrovský titul ušiel len o vlások. V sezóne 1963/64 vznikli Česká a Slovenská národná liga a o postup sa bojovalo v kvalifikácii. Hneď v jej prvom ročníku postúpil do najvyššej súťaže práve víťaz Slovenskej národnej ligy - Dukla Košice, ktorá sa neskôr premenovala na VSŽ Košice. Po rokoch sa tak do 1. ligy dostalo druhé mužstvo zo Slovenska. Zásluhu na to mal aj jeden z najlepších brankárov v histórii československého hokeja Jiří Holeček, ktorý v Košiciach prežil 10 sezón. V roku 1962 vznikol trochu zložitou cestou na Slovensku aj ďalší armádny klub - Dukla Trenčín, ktorý sa po niekoľkých rokoch stal jedným z najlepších tímov Slovenskej národnej hokejovej ligy (postup z kvalifikácie do najvyššej súťaže mu vyšiel až na štvrtý pokus v sezóne 1976/77.
Slováci v československej reprezentácii a zisk titulov
Kvalita československej reprezentácie sa v 60-tych rokoch výrazne zvýšila aj zásluhou slovenských hokejistov. V tradičných derby zápasoch so Sovietskym zväzom prišli prvé víťazstvá, neraz chýbal ku zlatu krôčik. To, čo sa nepodarilo reprezentácii v 60. rokoch prišlo hneď v nasledujúcom desaťročí, najúspešnejšom v histórii československého hokeja s výrazným prispením slovenských hokejistov. Poslední mohykáni predchádzajúcej generácie, pri ktorej vyrástla ďalšia, sa v roku 1971 postarali vo Švajčiarsku o ďalší titul majstrov Európy. Zo Slovákov boli pri ňom brankár Sakáč, obranca Tajcnár, ale aj hokejisti českej národnosti hrajúci v slovenských kluboch - Holeček, Nedomanský a Brunclík. Vrchol prišiel o rok neskôr v Prahe, kde Československo vybojovalo tretí titul majstrov sveta. Skvelé desaťročie pokračovalo i počas pôsobenia reprezentačnej trénerskej dvojice Karel Gut a Ján Starší, ktorá mužstvo doviedla k zlatým medailám v rokoch 1976 a 1977. Pri zisku titulu v roku 1976 boli zo slovenských hráčov: Vladimír Dzurilla, bratia Marián a Peter Šťastní a o rok neskôr aj košický Vincent Lukáč i tretí nehrajúci brankár Marcel Sakáč.
Vladimír Dzurilla - legenda československého hokeja
V súvislosti s postom brankára je potrebné pripomenúť si meno Vladimír Dzurilla. Bol to jeden z najlepších brankárov sveta svojej doby, ak nie celej histórie hokeja. Štartoval 10 x na majstrovstvách sveta, 3 x na ZOH a nikdy sa nevrátil bez medaily! Najcennejšiu - zlatú - získal 3 razy! Prvýkrát štartoval na MS v roku 1963 a naposledy v roku 1977 - pri piatom titule majstrov sveta pre Československo. Nezabudnuteľné sú však jeho výkony na 1 ročníku Kanadského pohára v roku 1976. V základnej skupine s Kanadou nedostal ani gól a Československo vyhralo 1:0. Vo finále opäť proti Kanade - sa znovu zaskvel, stal sa miláčikom kanadského publika a aj prísna i kritická kanadská tlač mu vzdala hold.
Prvý titul pre Slovan Bratislava a úspechy Košíc a Trenčína
Prvý historický titul majstra Československa vybojoval pre Slovensko v najvyššej súťaži Slovan Bratislava v sezóne 1978/79. Lídrami mužstva boli súrodenci Marián, Peter a Anton Šťastní. Posledný titul majstrov sveta v spoločnej histórii českého a slovenského hokeja videla v roku 1985 Praha. Kapitánom mužstva bol Dárius Rusnák a spolu s ním sa o zlaté medaily zo slovenských hokejistov pričinili Igor Liba, Vincent Lukáč a Dušan Pašek. V prvej polovici 80. V druhej polovici 80. rokov dominoval v slovenskom hokeji klub z východu Slovenska - VSŽ Košice, ktorý hral poprednú úlohu aj v rámci celého Československa. Košice sa stali 2 krát majstrami Československa - v sezónach 1985/86 a 1987/88. V tomto období vyrástlo v Košiciach nemálo hráčov, ktorí sa stali výraznými hokejovými osobnosťami. S dvoma titulmi sú Košice najúspešnejším slovenským mužstvom v 50-ročnej histórii najvyššej československej súťaže. V jej predposlednom ročníku si siahli na zlaté medaily aj hokejisti armádneho klubu Dukly Trenčín, kde dlhoročná systematická práca s vyhľadávaním a výchovou talentov priniesla svoje zaslúžené ovocie. Cez Trenčín sa do reprezentácie i do zahraničných klubov dostali: Haščák, Švehla, Cíger, Petrovický, Pálffy, Šatan.
Prečítajte si tiež: Trendy v nemeckom hokejovom trénerstve
Cesta k samostatnosti slovenského hokeja
V samo-statnej slovenskej reprezentácii boli hráči Trenčína i Košíc piliermi zostavy. Z celkového počtu 408 reprezentantov od roku 1945 bolo zo slovenských mužstiev v reprezentačných výberoch Československa iba 66 hráčov. Posledným vystúpením spoločnej československej reprezentácie boli majstrovstvá sveta v roku 1992, ktoré po druhý raz v histórii videla Bratislava a Praha. Rozlúčka štátu i spoločnej hokejovej reprezentácie mala bronzový lesk. Po nej český hokej stúpal samostatne až k najvyšším métam, slovenský začal novodobú samostatnú históriu (na základe rozhodnutia IIHF) úplne z najnižšieho schodíka svetovej hierarchie (z C - kategórie MS), ale hneď dal o sebe vedieť. Vďaka šikovnej diplomacii sa hokejisti Slovenska mohli v roku 1993 zúčastniť na olympijskej kvalifikácii v Sheffielde a vyhrali ju. Výkony slovenského mužstva na bielej olympiáde v Nórsku prekvapili mnohých svetových odborníkov. Mužstvo vedené kapitánom Petrom Šťastným (jediným Slovákom, ktorý s hokejom začínal na Slovensku a dostal sa do Siene slávy NHL), vyhralo silnú skupinu v spoločnosti Kanady, Švédska i USA a nešťastne prehralo až v predĺžení vo štvrťfinále s Ruskom 2:3. Celkové 6. miesto bolo však vynikajúce. V hierarchii svetových šampionátov sa Slovensko muselo medzi svetovú elitu prehrýzť od C - kategórie. V roku 1994 ju videli Spišská Nová Ves a Poprad s dvoma víťaznými gólmi Ota Haščáka v rozhodujúcom zápase s Bieloruskom. V ceste do vyššej skupiny zverencom trénerov Júliusa Šuplera a Františka Hossu už nič nestálo. O rok neskôr sa turnaj B - kategórie MS hral v Bratislave.
Slovensko medzi elitou a zisk medailí
Na majstrovstvách sveta 1996 vo Viedni trvalo Slovensku 23 minút a 45 sekúnd, kým strelilo svoj premiérový gól v A kategórii, teda medzi tými najlepšími. V zápase s Kanadou ho vsietil Ľubomír Sekeráš. Vstup Slovákov medzi svetovú elitu sa skončil remízou 3:3. A hoci v ďalšom priebehu šampionátu sa muselo Slovensko v A kategórii zachraňovať, príslušnosť k špičke si zachovalo, aby v ďalších rokoch postupovalo krôčik po krôčiku vyššie. Pozvánka na 1. ročník Svetového pohára v Kanade zvýšila prestíž slovenského hokeja. Najmä však výkon proti Kanade v Ottawe, nabitej všetkými hviezdami, počnúc Gretzkym. Bol to najlepší zápas Slovenska na turnaji, veď Kanada sa o tesné víťazstvo 3:2 sa musela báť až do konca zápasu. Je možno symbolické, že prvú medailu pre Slovensko na najvýznamnejšom svetovom turnaji vybojovala na začiatku roka 1999, v ktorého závere oslavoval slovenský hokej 70. V kolíske hokeja - na MS 20-ročných hráčov v Kanade - obsadili juniori SR „20“ pod vedením Jána Filca 3. miesto a domov priviezli historické - bronzové - medaily. V tom istom roku vybojovali na MS v Nemecku bronzové medaily aj juniorskí reprezentanti Slovenska do 18 rokov. Tieto úspechy juniorov naznačili, že slovenský hokej má vo svetovej hierarchii budúcnosť.
Striebro a zlato pre Slovensko
Už na MS v roku 2000, v ruskom Petrohrade, to potvrdila seniorská hokejová reprezentácia Slovenska, keď pod taktovkou trénera Jána Filca vybojovala strieborné medaily. Hokejová reprezentácia Slovenska začiatkom roka 2002 zakopla na Zimne olympiáde v Salt Lake City, kde jej účinkovanie a 13. miesto charakterizoval jej lodivod Ján Filc slovom „fiasko“ . No zakrátko - už na najbližšom svetovom šampionáte vo Švédsku - zažiaril slovenský hokej najcennejším kovom. Reprezentačný výber Slovenska pod vedením Jána Filca a kapitána Miroslava Šatana vybojoval pre krajinu pod Tatrami zlatú medailu a titul Majster sveta 2002! Medailový zásah vyšiel Slovákom aj rok neskôr opäť na severe Európy - vo Fínsku. Nemalé ambície sprevádzali štart A reprezentácie SR na MS 2004 v Česku. V jedinečnej atmosfére Paláca kultúry a športu v Ostrave, ktorú vytvorili tisícky fanúšikov z celého Slovenska, rozohrali Hossovci skvele šampionát. Za posledných päť rokov sa po štvrtý raz prebojovali do priameho boja o medaily, ale v rozhodujúcich dueloch v novej Sazka Arene v Prahe proti severoamerickým súperom sa slovenský ,,gólostroj“ zasekol. Štvrté miesto však znamenalo slovenské absolutórium vo svetovej elite. Nič na tom nezmenil ani september 2004, konkrétne tri neúspešné zápasy v rámci 2. ročníka Svetového pohára. Už teraz sa môžu slovenskí hokejisti tešiť na vynikajúci atmosféru ďalších MS, nastúpia na ľad v susednej Viedni, teda takmer ako doma.
Pravidlá ľadového hokeja
Pravidlá ľadového hokeja sa postupne vyvíjali a menili. V roku 1877, James Creighton spísal a zverejnil prvé hokejové predpisy, známe ako Montrealské alebo McGillské pravidlá. Na dodržiavanie pravidiel dával pozor rozhodca a boli inšpirované pozemným hokejom. Spomínali sa v nich pojmy ako buly, ofsajd, narazenie, sekanie či kopanie. Hru a jednotlivé časti hry otvára buly v strede ihriska. Keď sa hráč dotkne puku, každý jeho spoluhráč, ktorý je bližšie k súperovmu brankárovi, je mimo hry a nemôže sa dotknúť puku. Puk môže byť zastavený, avšak nie konfrontáciou akejkoľvek časti tela. Ak sa puk ocitne za líniou bránkovej čiary vinou útočiaceho tímu, vhadzuje sa buly 15 yardov od miesta, v ktorom puk prekročil čiaru. Ak sa ocitne za čiarou vinou brániaceho sa tímu, hráč útočiaceho tímu rozohrá hru z najbližšieho rohu ihriska.
Zmeny v pravidlách
Počas dvoch storočí sa Creightonove pravidlá vo veľkej miere zmenili, najmä nástupom novej techniky a modernizáciou športu. Postupne vypadli „futbalové vhadzovania“, znížil sa počet hráčov, pribudlo presné definovanie faulov a trestov a zmenila sa aj výstroj. Gólman mohol striedať len medzi tretinami. Trestné strieľanie? Nevydarený vtip. Do roku 1941 totiž kanadský hokej nepoznal samostatné nájazdy a trestné strieľania boli naozaj ako za trest - hráč mohol vystreliť na brankára z presne určenej vzdialenosti jedenástich metrov, pričom s pukom nesmel nijako manipulovať. IIHF zavádza pravidlo trestného strieľania v roku 1948 a má už podobu nájazdu, avšak nie zo stredového kruhu, ale z útočnej modrej.
Zakázané uvoľnenie
O tom, ako vytočiť divákov, zrejme vedeli najviac hráči Bostonu Bruins. Svoje jednogólové vedenie nad New Yorkom bránili v roku 1931 tým, že vyhodili puk cez celé klzisko až 50-krát. Diváci dali svoje znechutenie jasne najavo - plochu zahádzali odpadkami a pre ohrozenie bezpečnosti boli hráči nútení odísť do šatní. O pár rokov neskôr prijíma NHL prvé pravidlo o zakázanom uvoľnení. Píska sa, keď puk prejde cez tri čiary - obe modré a bránkovú. Červená čiara sa v NHL objavuje až v roku 1943 a vo veľkej miere ovplyvňuje toto pravidlo. Pravidlo bolo niekoľkokrát zmenené. Ak sa brankár dotkol puku alebo puk prešiel cez bránkovisko, hra prerušená nebola. Dlhé roky platilo v NHL aj IIHF takzvané dotykové zakázané uvoľnenie - touch icing. Ak sa po vystrelení cez tri čiary dotkol puku ako prvý útočiaci hráč, hra mohla pokračovať ďalej. V roku 1990 však dochádza v Československu k tragédii, keď obranca HC Zlín Luděk Čajka pri rýchlom korčuľovaní na druhý koniec klziska narazí hlavou na mantinel a zostane ležať v bezvedomí. Táto tragédia prinúti IIHF k zaužívaniu takzvaného automatického zakázaného uvoľnenia. V NHL sa používal systém dotykových icingov dlhých 75 rokov. V sezóne 2013/2014 sa však toto pravidlo mení z dôvodu zranení viacerých hráčov na hybridné zakázané uvoľnenie. Odvtedy rozhodcovia pískajú icing v prípade, že je vo chvíli prekročenia bránkovej čiary pukom brániaci hráč k puku bližšie. Pokiaľ je však vpredu útočiaci hráč, hra pokračuje.
Brankár a ofsajd
Postupom rokov sa menila aj pozícia gólmana. Už podľa Montrealských pravidiel mohol ako jediný hráč na ľade zastaviť puk rukou. Kuriózne bolo najmä pravidlo v kanadskej NHA, predchodkyni dnešnej NHL. V európskom hokeji si ešte v roku 1908 brankár nesmie sadnúť, ľahnúť ani kľaknúť. Puk môže chytiť rukami, avšak nesmie ho hodiť ani vyraziť. Až v roku 1956 môže pridržať puk v prípade, keď sú v blízkosti hráči súpera. Už v Creightonových pravidlách je zmienka o ofsajde, hoci ho tak nepomenoval. Keď sa hráč dotkne puku, každý jeho spoluhráč, ktorý je bližšie k súperovmu brankárovi, je mimo hry. V roku 1932 sa na európskych klziskách prvýkrát objavujú modré čiary, o desať rokov neskôr aj čiara červená. Pravidlá zakazujú akúkoľvek prihrávku vpred. Hráči môžu prihrávať len spoluhráčom v jednej línii a pri prechode do útoku sa musia spoliehať len na svoje individuálne schopnosti a hrdinstvo. V druhej polovici 30. rokov IIHF prijíma pravidlo, ktoré umožňuje prihrávky dopredu na území každého z troch pásiem. Ak však hráč prekračuje jednotlivé hranice medzi nimi - stredovú, obrannú či útočnú čiaru, prihrávka dopredu je zakázaná. Od roku 1946 platia ofsajdové pravidlá len pre strednú a útočnú modrú, a hokej je znova o niečo rýchlejší a dynamickejší. Hráči nie sú pri prechode dopredu odkázaní len sami na seba a z hokeja sa stáva skutočne tímový šport. Za úmyselný ofsajd sa v roku 1942 udeľuje minútový trest, o šesť rokov neskôr sa znižuje na vhadzovanie v obrannom pásme. Signalizované postavenie mimo hry je do praxe zavádzané v roku 1964. V prípade, že sa po signalizovanom ofsajde puku zmocní brániaci sa tím a postupuje dopredu, hra sa neprerušuje. Táto zmena zvýšila plynulosť a rýchlosť hry.
Telesný kontakt
Do roku 1942 bolo v pravidlách IIHF zakázané strkať, napádať telom, napádať zozadu či chytať súpera za akúkoľvek časť tela. V tomto roku bol prvýkrát dovolený bodyček, avšak len v obrannom pásme a s rozbehom najviac 2 kroky. Hráč mohol súpera zastaviť hruďou, chrbtom, ramenom a bokmi. Od polovice 20.
Súčasné pravidlá
- Hrací čas: Stretnutie pozostáva z troch 20-minútových tretín čistého času a dvoch 15-minútových prestávok. Družstvá si po každej tretine musia vymeniť strany. Hrací čas plynie od momentu vhodenia puku a musí sa zastaviť po hvizde píšťalky rozhodcu.
- Predĺženie: V playoff stretnutiach, v ktorom musí byť víťaz, sa pokračuje predĺžením trvajúcim 10 minút čistého času, počas ktorého sa hrá na náhle víťazstvo. Ak ani jedno družstvo nedosiahne gól, na určenie víťaza sa uplatnia trestné strieľania.
- Oddychový čas: Každé družstvo so môže počas riadneho hracieho času alebo počas predĺženia vyžiadať jeden 30- sekundový oddychový čas.
- Výsledok stretnutia: Družstvo, ktoré dosiahne počas troch 20- minútových tretín viac gólov, je víťazom stretnutia a do poradia získa dva body. Ak na konci stretnutia je skóre obidvoch družstiev rovnaké, stretnutie je nerozhodné a každé družstvo do poradia získa jeden bod.
Ďalšie pravidlá
- Striedanie hráčov z trestnej lavice: Potrestaný hráč, ktorý má byť vystriedaný po skončení trestu, musí pred vystriedaním odísť po ľade k svojej hráčskej lavici.
- Striedanie brankárov: Počas hry možno brankára vystriedať iným hráčom a / alebo brankárom kedykoľvek s podmienkou, že striedajúci hráč a / alebo brankár musí byť vnútri územia ohraničeného príslušnou hráčskou lavicou a 3 m vzdialenosti od mantinelu. Predtým, ako sa striedanie uskutoční, musí byť striedaný brankár alebo hráč mimo hry. Ak bol brankár vystriedaný počas prerušenia hry, brankár, ktorý opustil hru, sa môže do nej vrátiť až pri nasledujúcom prerušení hry.
- Zranení hráči: Ak je hráč zranený a nemôže pokračovať v hre alebo odísť na hráčsku lavicu, hra pokračuje dovtedy pokiaľ jeho družstvo nezíska puk. Ak je zrejmé, že hráč utrpel vážne zranenie, hlavný rozhodca a / alebo čiarový rozhodca musí ihneď prerušiť hru. Ak bola prerušená hra kvôli zranenému hráčovi, okrem brankára, zranený hráč musí opustiť ľad a smie sa vrátiť až v ďalšom pokračovaní hry. Ak obidvaja brankári družstva sú neschopní pokračovať v hre, družstvo dostane desať minút na preoblečenie iného hráča do brankárskeho výstroja.
- Prevencia pred infekciami: Krvácajúci hráč alebo hráč, ktorý má na sebe krv protihráča, sa považuje za zraneného hráča musí opustiť ľad, aby ho bolo možné ošetriť a / alebo očistiť. Ak na ľadovej ploche, zariadeniach ihriska alebo na akýchkoľvek iných predmetoch sú krvavé škvrny, hlavný rozhodca musí zabezpečiť, aby ich pracovníci štadióna odstránili pri prvom prerušení hry.