Grécky národný futbalový tím, známy aj ako Ethniki Ellados (Εθνική Ελλάδος), prešiel dlhou a kľukatou cestou. Jeho príbeh je popretkávaný momentmi oslavy, sklamania, ale aj neoblomnej gréckej vášne pre futbal. Táto cesta sa formovala v piatich rôznych štátnych útvaroch.
Začiatky a formovanie (do roku 1939)
Futbal prenikol do Grécka koncom 19. storočia, podobne ako do iných krajín kontinentálnej Európy, najmä z Anglicka cez Holandsko, Viedeň a Budapešť. Prvé kluby vznikali v mestách ako Atény a Solún, pričom sa inšpirovali západnými vzormi. Hoci o futbale na Slovensku sa v počiatkoch neviedli záznamy, nepísali o ňom historici, hoci existoval a rýchlo sa vzmáhal.
V roku 1919 vznikol prvý grécky futbalový zväz s názvom Szlovenszkói Labdarúgók Szövetsége.
V roku 1922 sa stal I. Čs.ŠK Bratislava prvým majstrom Slovenska. Mal právo štartovať na tzv. zväzových majstrovstvách za účasti ďalších piatich majstrov žúp z Čiech a Moravy.
V roku 1927 získal konečne slovenský tím po prvý raz titul amatérskeho majstra ČSR. Bol to I. ČsŠK Bratislava po finálovom víťazstve 20. novembra 1927 nad majstrom nemeckého zväzu DSV Budweiss (České Budějovice) 4:2.
Prečítajte si tiež: Elán: Národný Futbalový Štadión
Grécky futbalový zväz sa stal členom FIFA v roku 1939.
Obdobie Slovenského štátu
V období Slovenského štátu zohrala reprezentácia Slovenska 16 zápasov - 3 vyhrala, 2 remizovala, 11 prehrala, skóre 23:44. Góly: Bolček 5, Arpáš a Luknár po 4, Vysocký 2, Földeš, Bešina, Kuchár, Fábian, Podhradský, Bíró, Danko a Baláži po 1.
Povojnové obdobie a hľadanie identity (1945-2000)
Po druhej svetovej vojne sa grécky futbal snažil nájsť svoju identitu a etablovať sa na medzinárodnej scéne. Napriek talentovaným hráčom a snahe trénerov sa tímu nedarilo dosahovať výrazné úspechy. Kvalifikácie na veľké turnaje zostávali nenaplneným snom.
Po 16 rokoch sme si vybojovali účasť. Dovtedy iba Štefan Čambal (1934) a Ferdinand Daučík (1938) obliekli zo Slovákov reprezentačný dres na MS - aj to preto, že hrali v Česku. Roku 1954 sa stal zodpovedný za prípravu reporezentácie aj Trenčan Karol Borhy a skúšal veľa slovenských hráčov. Do tímu sa napokon dostali: Teodor Reimann, Imrich Stacho, Anton Krásnohorský, Michal Benedikovič, Emil Pažický, Anton Malatinský, Ladislav Kačáni, Kazimír Gajdoš, Jaroslav Košnar. Prehry s majstrom sveta Uruguajom 0:2, Rakúskom 0:5 nás pripravili o postup a ilúzie. Vo Švajčiarsku sme zistili, že je všetko inak, že už ani zázračný WM- systém nie je účinný. Bolo treba hľadať ďalej.
Euro 2004: Zázrak v Portugalsku
Rok 2004 sa zapísal zlatými písmenami do histórie gréckeho futbalu. Pod vedením nemeckého trénera Otta Rehhagela sa gréckemu tímu podarilo dosiahnuť niečo, čo sa zdalo nemožné - vyhrať Majstrovstvá Európy. Cesta za titulom bola plná prekvapení a nečakaných víťazstiev.
Prečítajte si tiež: Pohľad do zákulisia štadióna
Grécko vyhralo hneď prvý zápas proti Portugalsku. „A v tom momente sme boli slobodní. Na turnaj sme prišli s jedným obrovským cieľom: vyhrať jediný zápas. Nenápadne pokračovalo. V tíme skvelí, dnes už legendárni hráči. Antonios Nikopolidis, Traianos Dellas, kapitán a hráč turnaja Theodoros Zagorakis, Angelos Basinas alebo Angelos Charisteas hrali účinný, mnohokrát nepekný futbal, trochu na štýl Atlética Madrid v súčasnosti. V niektorých zápasoch hrali vyslovene defenzívne a pôsobili nesympaticky. Tak porazili Česko v semifinále. V zápase proti Francúzsku hrali na dlhé a časté centrované lopty. Rehhagel sa bál častých strát lôpt hlboko na svojej polovici. Hrali zastaranú osobnú obranu, čo si najviac užil Thierry Henry. Všetci hráči obraňovali nesmierne svedomito.
Grécko sa vyhlo úderom Francúzska a v 65. minúte udrelo. Angelos Charisteas dal jediný gól zápasu.
Grécko sa skutočne stalo majstrami Európy. Nikdy predtým ani potom sa tomuto triumfu nepriblížili.
Defenzívny štýl a kritika
Víťazstvo Grécka na Eure 2004 bolo sprevádzané aj kritikou. Grécky tím bol obviňovaný z príliš defenzívneho štýlu hry, ktorý bol pre divákov neatraktívny. Napriek tomu Rehhagelovi zverenci dokázali, že aj s taktikou založenou na pevnej obrane a efektívnych protiútokoch sa dá vyhrať veľký turnaj.
Najmenej zaslúžený majster Európy, ktorý iba bránil - tým získal titul. Takto pozná futbalová história gréckych majstrov Európy z roku 2004. „Považujem to za neuveriteľne nespravodlivé; aj médiá majú tendenciu rozvíjať teórie, ako sa niečo také mohlo stať. „Keď Real Madrid zaparkoval autobus v druhom zápase štvrťfinále proti Manchestru City počas tohtoročnej Ligy majstrov, v žiadnej reportáži sa o nich nepísalo ako o negatívnych.
Prečítajte si tiež: Dianie vo Východoslovenskom futbalovom zväze
Otto Rehhagel: Architekt úspechu
Za úspechom gréckeho tímu stál predovšetkým tréner Otto Rehhagel. Skúsený nemecký stratég dokázal vytvoriť súdržný tím, v ktorom každý hráč plnil svoju úlohu s maximálnym nasadením. Rehhagel vniesol do tímu disciplínu, taktickú vyspelosť a vieru vo vlastné schopnosti.
Podľa Tsistonisa zohral Rehhagel pri úspešnom turnaji silnejšiu úlohu ako ktorýkoľvek iný tréner na Eure 2004: „Bol architektom taktického plánu. Dvaja brankári Nikopolidis a Chalkias sa nerozprávali. Angelos Basinas sa hádal so zväzom o bonusy a niektorí hráči sa hnevali na Rehhagela pre jeho správanie k zopár reprezentantom. Navyše, ako priznal aj sám asistent Topalidis, on bol tým, ktorý tlmočil slová Rehhagela tímu. „Rehhagel vlial do tohto tímu vieru, pričom využil svoje bohaté futbalové skúsenosti a schopnosť sprostredkovať týmto hráčom, že spoločne môžu dosiahnuť niečo výnimočné. Jeho nekompromisný, ale aj jemný osobný prístup zabezpečili, že títo hráči nehrali len za Grécko, ale aj za svojho manažéra.
Keď si ho Grécka futbalová asociácia v roku 2001 vybrala, bolo to jeho prvé angažmán mimo Nemecka. A to mal už po šesťdesiatke. Áno, v podstate sa chystal na dôchodok.
Éra po Eure 2004: Hľadanie strateného lesku
Po historickom úspechu na Eure 2004 sa grécky futbal snažil nadviazať na tento triumf. Tímu sa síce podarilo kvalifikovať na niektoré ďalšie veľké turnaje, ale nedokázal zopakovať svoj úspech z Portugalska.
„Po tejto sérii však prišiel obrovský kolaps. Niekoľko faktorov spôsobilo, že Grécko nedokázalo dlhodobo nadviazať na svoj úspech z Eura 2004. Jedným z nich je, že grécky futbal si z tohto víťazstva nevzal žiadne ponaučenie a neinvestoval do rozvoja mládeže. Federácia mala v tom čase zdvojnásobiť investície do akadémií a začať novú éru mladých gréckych hráčov. A namiesto toho, aby kluby uprednostňovali mladých gréckych hráčov, pokračovali v hľadaní hráčov v zahraničí, ale keďže mali k dispozícii menej peňazí, väčšina týchto hráčov bola menej kvalitná.
Medzi rokmi 2001 až 2014 malo Grécko 2 trénerov. Posledný, Gus Poyet, skončil v marci po neúspešnej kvalifikácii na tohtoročné Euro.
Súčasnosť a budúcnosť
V súčasnosti sa grécky futbal nachádza v procese obnovy. Tím sa snaží omladiť káder a nájsť novú hernú identitu. Cieľom je opäť sa kvalifikovať na veľké turnaje a nadviazať na úspechy minulosti.
Na Euro 2024 sa Grécko nekvalifikovalo, no hralo dobre. V kvalifikácii porazilo Írsko a remizovalo s Francúzskom. V tíme sú menej známi hráči ako v minulosti, no pôsobia tímovejšie. Sú v ňom trebárs Kostas Tsimikas a Konstantinos Mavropanos z Premier League. Útočník Vangelos Pavlidis dal v minulej sezóne za Alkmaar 29 ligových gólov v 34 zápasoch.
„Grécko sa opäť zlepšuje. Máme tím talentovaných hráčov a vyzeráme konkurencieschopnejšie. Prehra v penaltovom rozstrele s Gruzínskom bolela viac, ako som si kedy mohol myslieť. Po nástupe nového manažéra a s chrbticou tímu stále v dobrom veku je tu vždy šanca, že možno Grécko bude môcť opäť konkurovať na medzinárodnej scéne.