Skladateľ, textár a spevák Erik Žigmund prešiel tŕnistou cestou od verbálneho šikanovania na základnej škole až po úspešné vystúpenia na festivaloch a aktívnu podporu LGBTI+ komunity. Jeho príbeh je inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa cítia byť iní a hľadajú svoje miesto v spoločnosti.
Začiatky v Teplárni a spomienka na Juraja a Matúša
Ešte pred tromi rokmi pracoval Erik Žigmund popri škole v Teplárni, kde stretával aj Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. „Juraja som poznal trochu viac. Chýba mi jeho energia," spomína Erik. Minulý rok, keď hral na zhromaždení po teroristickom útoku na Zámockej, mal Juraj na konte už debutový album Utópia a tento rok v marci pribudol druhý s názvom Child.
Erik Žigmund vystúpil aj na spomienkovom podujatí Matúš a Juraj, nezabudneme!, kde zahral skladbu »Unikáš«. „Spieval som ju už pred rokom na prvom zhromaždení po útoku na Zámockej. Nevznikla priamo pre túto udalosť, už dávnejšie, ale veľmi tam sedí textovo aj emóciou. Okrem toho ešte rozmýšľam nad výberom nejakého coveru," dodáva. Refrén skladby »Unikáš« z roku 2021 znie: „Točí, točí, točí sa mi hlava. Ako môžeš tak pokojne spávať? Bolí, bolí, bolí, keď život vyprchá."
Skladby tvorí v súvislosti so vzťahmi, ale chce, aby si v nich každý mohol nájsť to svoje. „Vždy sa chytám nejakej udalosti, ale robím to tak, aby si v texte ľudia mohli nájsť svoj význam či príbeh. Táto skladba je určite aj pre tých, čo si chcú poplakať, ak niekoho fyzicky stratili alebo tiež zažili rozchod, prípadne prišli o kamarátstvo. Nečakal som, že sa neskôr začne, žiaľ, spájať aj so spomienkovými podujatiami," vysvetľuje Erik.
Vystúpenie na Pochode za odsúdenie nenávisti a reakcia na tragédiu v Teplárni
Minuloročné vystúpenie Erika Žigmunda otváralo program Pochodu za odsúdenie nenávisti voči LGBTI+ komunite. Keďže zhromaždenie bolo dva dni po útoku pred Teplárňou, niektorí kvír ľudia sa stále báli o svoju bezpečnosť viac než zvyčajne. „Ja som sa cítil už predtým veľmi zle. Celé podujatie sa zorganizovalo rýchlo, myslím, že mne volala Jana Mičeková, ktorá pripravuje aj Pride, či by som mohol prísť zahrať. Hneď som súhlasil, no v prvom momente som si neuvedomil, čo všetko to bude obnášať. Dovtedy som ešte nehral pred takým veľkým obecenstvom, na námestí stálo asi 15-tisíc ľudí. Po nazvučení som sa ešte vzadu rozprával s Kristínou Tormovou, tam sme sa spoznali a snažili sme sa navzájom povzbudiť. Potom som to na pódiu celé otváral, no zrazu niekto začal kričať, nech prestanem hrať. Bol som úplne mimo z toho, čo sa dialo, chvíľu som nevedel, či vlastne ja nerobím niečo zle," opisuje Erik.
Prečítajte si tiež: Kde sledovať futbalové prenosy U20?
V deň tragédie v Teplárni plánoval ísť Erik do podniku, ale nakoniec zostal doma kvôli práci. „Vôbec som netušil, čo sa stalo, až kým sa mi neozvala jedna kamarátka, s ktorou sme chodievali do Teplárne spolu, či som v poriadku. Stále som veľmi dúfal, že tie medializované informácie nie sú o Jurajovi a Matúšovi, lebo to boli moji kamaráti. Neodpisovali však iba oni dvaja. Nevedel som spať, nechcel som ani jesť. Prepadla ma úplná nechuť do života, a to som musel ísť na druhý deň učiť do ZUŠ-ky a tváriť sa, že som okej, hoci som vôbec nebol. Bývam sám, preto som sa vtedy snažil byť so svojimi najbližšími kamarátmi a s rodinou, ale inak som asi dva mesiace nikam nechodil. Nemal som žiadnu chuť zabávať sa," spomína Erik na ťažké obdobie.
Po útoku v Teplárni cítil Erik veľký strach. „Napríklad som cestoval k rodičom do Trenčína, večer som sa vracal naspäť vlakom a bol som úplne nesvoj. Potom to už trochu opadlo, aj iní ľudia sa s tým viac zmierili. Občas ten veľký strach ešte prichádza, napríklad aj keď hrávam na Pride či na iných akciách podporujúcich komunitu," dodáva.
Juraja a Matúša poznal Erik osobne. „Juraja som poznal trošku viac ako Matúša. Kedysi som aj robil v Teplárni, takže môžem povedať, že oni dvaja tam boli takmer každý deň. Vždy priniesli takú super atmosféru, až som ani nemal pocit, že pracujem. Väčšinou sedeli vonku práve na tých lavičkách. Ja som obsluhoval, zaniesol som niekomu drink na stôl a hneď som išiel za nimi. S Jurajom som chodieval von aj mimo Teplárne, pri ňom som zažíval najlepšie párty. Chýba mi jeho energia," hovorí Erik.
Tepláreň vnímal ako miesto, kam mohol prísť naozaj hocikto a cítil sa tam ako doma. „Neviem si predstaviť, že by som si išiel sám niekam inam sadnúť na drink, len tak by som sa niekomu prihovoril a začali by sme sa rozprávať. V Teplárni to však takto fungovalo, bolo to naozaj veľmi otvorené a úprimné prostredie, za jeden deň ste zrazu získali desať nových kontaktov na super ľudí. Ja som tam ešte ako čašník tiež spoznal väčšinu svojich kamarátov. Myslím si, že teraz už také miesto v Bratislave ani nie je a veľmi tu táto otvorenosť chýba," dodáva Erik.
Šikanovanie na základnej škole a coming out
Erik Žigmund pochádza z Trenčína, kde žil do pätnástich rokov. Vždy mal k mestu pozitívny vzťah, no chýbala mu tam kultúra. Na základnej škole zažil verbálne šikanovanie. „Od začiatku základnej školy som sa výrazne líšil od ostatných spolužiakov. Ťahalo ma to k umeniu, chodil som do ZUŠ-ky, vo voľnom čase som hrával na gitare. Rôzne veci som preciťoval úplne inak ako oni. Myslím, že v siedmom ročníku začínali aj fajčiť a piť, mali odlišné záujmy a zo mňa sa stal outsider. V tom období, keď sme všetci začínali dospievať, si už medzi nami všímali aj ďalšie rozdiely. V Trenčíne je veľmi málo Rómov, ja som bol asi jediný na celej základnej škole. Učitelia ani žiaci z iných tried to neriešili. Našiel sa však jeden spolužiak, ktorý sa tváril, že je so mnou veľký kamarát, a nakoniec to tak vôbec nebolo. Napríklad keď sme preberali na dejepise druhú svetovú vojnu, začal na hodine pred všetkými po mne kričať: ,Žid, do plynu!‘ Neviem presne, prečo si vybral práve toto pomenovanie, netrafil ani moje náboženstvo," spomína Erik na nepríjemné zážitky.
Prečítajte si tiež: Zápasy Slovenska a Česka v dejinách futbalu
O svojej orientácii bol vždy otvorený a nikdy sa za ňu nehanbil, ale aj preto si to na základnej škole trochu odpykal. „Nezažil som žiadny fyzický útok, no vyskytli sa nejaké narážky," dodáva. Už od škôlky tušil, že nie je úplne hetero. „Takto sa to nieslo celú základnú školu a potom na strednej som mal aj dievča, ale nezdalo sa mi to až také prirodzené," vysvetľuje.
Skúsenosti s rasizmom a stereotypmi
Erik Žigmund sa stretáva aj s rasizmom a stereotypmi. „Vždy. Ale nielen na rande - často ešte predtým, keď si napríklad píšeme na zoznamovacích aplikáciách. Väčšinou sa mi aj ozvú najskôr po anglicky. Musel som si preto pridať do profilu slovenskú vlajku, aby vedeli, že som Slovák. Už mi veľakrát povedali, že vyzerám ako Talian, Španiel alebo dokonca Arab. Ako ktorí. Pár reakcií bolo takých, že: ,Hej? To by som nepovedal. Vôbec mi to neprekáža.‘ Niektorí odpísali ,aha, dobre‘ a potom sa už ozývali menej. Pochopil som, že asi mali niečo proti, aj keď tomu úplne nerozumiem. Taliani, Španieli, Arabi by ich absolútne nevyrušovali, ale práve Rómovia áno," hovorí Erik.
Hudobná tvorba a inšpirácia
Už na strednej škole v Žiline ho okolie bralo takého, aký je. „Ľudia tam nikdy neriešili, akú mám orientáciu alebo pôvod, za čo som veľmi rád. Aj keď som im to sám povedal, nebol s tým absolútne žiaden problém. Možno preto to teraz beriem úplne prirodzene a tvorím hudbu pre všetkých - či už sú to heterosexuálni ľudia, gejovia, alebo ďalšie skupiny," vysvetľuje Erik.
Doposiaľ vydal dva albumy: Utópia (2021) a Child (2023). Predovšetkým sa týkajú vzťahov, rozchodov alebo neopätovaných lások, motivačných tém a návratu do minulosti. Názvy albumov prezrádzajú, že spieva aj po slovensky, aj po anglicky. Uprednostňuje angličtinu, lebo sa pri nej cíti menej nahý. „Do angličtiny sa môžem akoby zaobaliť a hovorím si, že veľa najmä starších ľudí, ktorí ma tiež počúvajú, ani neovláda tento jazyk. Čiže sa zaň prakticky trošku schovávam. Zároveň sa mi angličtina zdá spevavejšia než slovenčina," dodáva. Zväčša skladá ako prvú hudbu. Sedí v ZUŠ-ke v triede, a keď mu nepríde žiak, zoberie si gitaru a hrá, čo mu napadne.
Vystúpenie na Pohode a spolupráca s Janou Kirschner
Tento rok prvýkrát vystupoval na festivale Pohoda, kde mal vlastný koncert a prizvala si ho na pódium aj Jana Kirschner. „Jana Kirschner sa mi dávnejšie ozvala ako prvá. Napísala mi na Instagrame, či by som mal chuť sa stretnúť, lebo dostala nejaký dobrý nápad. Bol som v rozpakoch, že o mne vôbec vie. Vypýtala si moje číslo a onedlho mi zavolala jej manažérka, ktorá mi objasnila, že by sme si zo dve pesničky mohli na Pohode zaspievať spolu. Poslali mi skladby, ktoré by sa hodili na koncert, nacvičil som si ich a neskôr sme mali asi polhodinovú skúšku. Potom sme si vybrané piesne zahrali ešte raz pred vystúpením. Hrali sme »Modrú« a »O láske nepoznanej«. Bolo to na najväčšom pódiu festivalu a asi celá Pohoda sa vtedy prišla pozrieť na Janu. Vtedy ešte nikto nevedel, že sa k nej pridám," opisuje Erik.
Prečítajte si tiež: Všetko o 4. Lige Juh: výsledky, tabuľka, novinky
S Janou Kirschner chystajú spoločný song. „Už sme sa dohodli, že to spravíme, lenže časovo sme obaja vyťažení. Zatiaľ sme teda neprebrali, kto z nás napríklad zloží hudbu či napíše text," dodáva. Na vlastnom koncerte na Pohode tancoval aj s dúhovou vlajkou. „Úplne som si ho užil, bolo to super. Dlho som to plánoval na nejakom koncerte urobiť. Pohoda je nádherný festival a veľmi sa mi to tam hodilo," hovorí Erik.
Nenávistné komentáre a podpora komunity
Po vystúpení v Ranných novinách televízie Joj, kde mal na gitare dúhový popruh, dostal Erik nenávistné komentáre. „Najskôr som si z toho robil srandu, ale potom som nad tým začal rozmýšľať, a to bolo zlé. Preto som sa rozhodol, že si už žiadne komentáre nebudem čítať, končím s tým," vysvetľuje.
Na základnej umeleckej škole učí hrať na gitare deti od ôsmich do pätnástich rokov. „Niektorí žiaci to podľa mňa ani nevedia. Možno ich rodičia, ale žiadny sa mi zatiaľ neozval. Ani sa ma nikto na hodine ešte nepýtal, akej som orientácie alebo rasy," dodáva.
V septembri pred voľbami vystupoval na Koncerte pre budúcnosť, ktorý organizovalo Progresívne Slovensko. Tento rok bol navyše tvárou festivalu Pride Bratislava a najnovšie je aj na vizuáloch Filmového festivalu inakosti, ktorý sa začína koncom novembra. „Pride som podporoval vždy, lebo si myslím, že som komunite niečo dlžný. Keby nebolo komunity, tak teraz nie som tam, kde som. Na tomto ročníku Pride sa mi po tom všetkom, čo sa stalo, veľmi páčil nápad s nezničiteľnou vlajkou. Vyjadrovala, že sme stále tu a nevzdávame sa. To je pre mňa najsilnejší odkaz," hovorí Erik.
Rodina ho podporuje v hudbe a chodieva aj na jeho koncerty vrátane Pohody. „Oni to vedia od mojich devätnástich rokov, vtedy som mal coming-out. Ale moja teta je lesba, takže tieto témy prišli do rodiny už trochu skôr. Odmalička si pamätám, že k nám vždy chodila aj s priateľkou, boli to pekné návštevy, nikto nič neriešil. Práveže sa tetu aj mňa snažia podporovať. Čo sa týka hudby, priviedla ma k nej práve rodina. Vyrastal som v prostredí, kde každý niečo robil. Otec celý život hráva na klávesoch a spieva. Sestra je o päť rokov staršia, začala teda chodiť do ZUŠ-ky na husle a spev skôr. Vždy sme sa zúčastňovali jej koncertov, veľmi sa mi to páčilo. Tiež som chcel na niečom hrať a popritom som doma stále spieval," vysvetľuje Erik.