Článok sa zameriava na históriu futbalu v Selciach, s dôrazom na tím starých pánov, a zároveň sa dotýka širšej histórie obce, jej kultúrneho a spoločenského života. V texte sa prelínajú osobné spomienky, historické udalosti a športové úspechy, čím vytvárajú komplexný obraz o živote v tejto obci.
História obce Veľká Suchá: Úvod do kroniky
Prvá a pôvodná kronika obce zhorela pri veľkom požiari. Ďalšia kronika zmizla počas vojny v roku 1945. Dovtedy sa neviedli žiadne záznamy. Pri zostavovaní dejín obce sa autor opieral o rôzny dostupný materiál, najmä zo susednej obce Pondelok, ktorá bola nápomocná najmä v cirkevných dejinách.
Je dôležité poznať a aktívne sa zaujímať o históriu obce, v ktorej sa človek narodil a žije. Rodná dedina je každému milá a vzácna.
Obce Veľká Suchá a Pondelok od pradávna ležali tesne vedľa seba a boli spoluzbudované. Hranica medzi nimi bola umelá. Spoluzbudovanosť obcí bola taká, že z dvoch majiteľov na jednom dvore jeden patril do obce Veľká Suchá a druhý do obce Pondelok.
Počas komunistického režimu bol obci Veľká Suchá pridelený nový názov - Selce. Názov navrhol pracovník Gemerského múzea. V XV. storočí sa obec nazývala Szuha. V roku 1976 sa hľadalo nové pomenovanie obce. Obe obce išli vlastnou cestou, rozdeľovalo ich hlavne náboženské vierovyznanie. Veľká Suchá bola čisto katolícka a Pondelok evanjelický. Napriek tomu sa neuzatvárali manželské zväzky medzi katolíkmi a evanjelikmi.
Prečítajte si tiež: Kde sledovať futbalové prenosy U20?
Po oslobodení v roku 1945 nastal obrat k lepšiemu. Po nastolení socialistického poriadku nastalo obdobie nových, lepších a spravodlivejších medziľudských vzťahov. Mládeži sa naskytla nebývalá možnosť odborného a politického rastu i možnosti sebarealizácie.
Obce Veľká Suchá a Pondelok majú svoje vlastné dejiny, spôsoby a tradície.
Obec Selce ostáva naďalej ako samostatná politická obec a ponecháva si doterajší svoj názov.
Zemepáni a rodiny vo Veľkej Suchej
Presné dáta o založení obce Veľká Suchá nie je možné zistiť. V obci Veľká Suchá vládli zemské rodiny: Jákoffy, Jánoky, Jakab, Nolten, Otrokóczi, Tqrqk, Kovács. Rodina Jákoffy vládla nad Hrachovom a Veľkou Suchou. Praotcom rodiny bol Jakó. O jeho synovi Móka je prvá zmienka z konca XII. storočia. Rodokmeň možno zostaviť od Jána Jakoffyho, ktorý žil na konci XII. storočia. Posledným mužským potomkom bol František Jakoffy, kapitán muránskeho hradu, ktorý zomrel v roku 1639.
Rodina Janoky de Jánok et Nagyszuha pochádza z pokolenia Hont - Pazman. Praotec bol Dera starší. Členov tejto rodiny Demetrius bol v roku 1391 vesprémskym biskupom, Ladislav v roku 1347 prebošt. Michal a Gaašpar vlastnili majetky v obciach Lúčky, Žiar, Župkov, Tekovské Lužany, Vaškovo a Harmac. Gaašpar III. si vzal za manželku Katarínu Jakoffyovú a tak získal Hrachovo, kde jeho syn Gaašpar IV. dal postaviť kostol v roku 1692. Jeho syn (prezývaný Vlk) bol v roku 1693 viciapánom hontianskej stolice a Žigmund, narodený v roku 1721, bol tiež v tej hodnosti, neskôr bol senátorom Františka Rákoczyho. Žigmundov syn Ladislav (zomrel okolo roku 1740) bol posledným mužským potomkom tejto rodiny.
Prečítajte si tiež: Zápasy Slovenska a Česka v dejinách futbalu
Život poddaných bol úzko spätý so životom uvedených zemepánov. Posledné panské rodiny na Suchej boli Jakabovci, Noltenovci a Kovácsovci. Jakabovci skôr vymreli a nenechali potomka. Majetky Noltenovcov sa z časti zachovali doteraz. U Kovácsov bol zvláštny zostup nadol. Postupne predával majetok, napokon predal aj dom na školu a odišiel do Ríma.
Michal Bodický bol učiteľom v Suchej i v múzeu zamestnaný. M. Bodický sa v svojich Pamätiach zmieňuje o Ňom. Mal peknú knižnicu rôznych kníh a mnoho latinských zákonníkov. Posledný potomok panskej rodiny Nolten sa priženil do panskej rodiny Kovácsovej. Mal jedného syna, ktorý v mladom veku umrel. Neskôr sa majetky rozpredali. Časť majetku odkúpil Ján Cíper, ktorý prišiel bývať zo Sučian.
Pri rozvádzaní rodokmeňa rodín zemepánov sa pátralo aj v pôvode pomenovania obce. V starých cirkevných listinách z roku 1332 sa spomína názov Szuha. Obec Veľká Suchá vznikla zo zemianskej osady. Jej prvé sídlisko bolo v priestoroch dnešnej parcely Kopánca. Postupne sa obec roztiahla južným smerom do priestorov parcely Gaašparka. Obec Veľká Suchá bola založená v roku 1280.
Trhy, remeslá a život poddaných
Na trhoch sa predávali rôzne výrobky, napríklad plátno, súkno, koža, železo, soľ, ašafrán. Remeselníci mali vyhradené svoje miesta.
V minulosti boli časté požiare, ktoré zničili domy i hospodárske staviská. Často zhoreli celé rodiny i osady. Hygiena, bytová a kultúrna úroveň poddaného ľudu bola veľmi biedna. Šíreniu chorôb a epidémií napomáhali zlé životné podmienky. Lekárov na dedine nebolo a nebývalo zvykom volať k nemocnému lekára z mesta. Ľudia si pomáhali, ako vedeli, babskými radami a šarlatánstvom. V obci boli tri hromadné nákazy. Prvý záznam je z roku 1708, kedy v obci vypukol mor. V roku 1824 vypukla cholera. Vtedy zomrelo v obci okolo 30 ľudí. Posledná cholera prepukla v roku 1873. Vtedy v obciach Veľká Suchá a Pondelok zomrelo vyše sto ľudí.
Prečítajte si tiež: Všetko o 4. Lige Juh: výsledky, tabuľka, novinky
Ďalším nešťastím boli požiare, ktoré boli príčinou hromadných škôd, nešťastí, biedy a hladu. V dávnych dobách boli príbytky a hospodárske staviská vystavané z dreva, pokryté slamou alebo drevenou šindľou. Vzniknuté požiare sa ľahko rozšírili po celej dedine. Veľký požiar vypukol vo Veľkej Suchej 24. júna 1795, kedy vyhorela celá obec. 27. apríla 1811 vypukol požiar v Pondelku. Spôsobili ho malé deti, ktoré sa hrali s ohňom. Tomuto požiaru padlo za obeť 20 domov i s hospodárskymi staviskami. V rokoch 1838 - 1839 bola zaznamenaná celá séria ohňov, ktoré striedavo prepukli v obciach Veľká Suchá a Pondelok. Zlomyselní a bezcitní ľudia z pomsty alebo zo závisti podpálili viaceré staviská vo Veľkej Suchej i v Pondelku. Možno, že požiar zavinili aj potulní žobráci a vandrovníci, ktorí zvykli nocovať v stohoch slamy alebo senníkoch.
Husiti a jazykové zaujímavosti
V XV. storočí prichádzajú na Slovensko husiti. Prišli aj do nášho kraja. Je domnienka, že na kopci hrádku (v chotári Pondelka) mali svoju pozorovateľňu. Cez Veľkú Suchú viedla cesta na Rimavskú Sobotu, Tisovec a na Muráň. Ďalšie cesty viedli do Gemera, obcí nižšie Rimavskej Soboty a smer západný Poltár a obce v Novohrade.
V miestnom nárečí sa vyskytujú slová, ktoré majú pôvod v češtine (napr. „dříve“ - český dříve). Iným slovám zase treba hľadať ino-národný pôvod. Napríklad číslovka 40 (štyridsať) sa hovorí „meru“, v ruštine zase „sorák“. Je zaujímavé, prečo číselnú desiatku takto odlišne pomenovali. Pravdepodobne pochádza od starých platobných židovských mier. Mera - 40 priehradí zrna alebo múky. Právo 40.
Pre malohontských rodákov (P.J. Šafárik, J. Botto, S. Chalupka) je charakteristické, že ypsilon v niektorých slovách i koncovkách zamieňame výslovnosťou ako „e“. Napríklad: ryby : re-be, ženy: že-ne, keby: ko-be, vo-le, pýtať: pej-ta-ti, kopyto : ko-pe-to apod. (podobne i v češtine). J. Tobík sa pokúsil o výklad na základe migrácie obyvateľstva, t.j. sťahovanie, sobáše, služby a pod. z východnej oblasti. Toto podrobnejšie poznanie bude mať veľký význam zo slovakistického, ale najmä z hľadiska slavistického.
Z doby husitskej nemáme hodnoverný písomný materiál. V jednom cirkevnom zázname z roku 1595 sa spomína veľkosuchánska evanjelická cirkev a jej farár Vavrinec Lošan. Pretože husiti svoje stanovištia opevňovali vozovými hradbami, odtiaľ je pomenovanie susednej parcely Hrádku - „Ohrad“. Toto miesto poskytovalo veľmi dobrý výhľad na všetky strany, tak sa stal dôležitý strategický bod. Odtiaľ mohli kontrolovať dôležitú cestu z Novohradu do Gemera.
V cirkevnom zázname z roku 1629 sa spomína, že na katolícku vieru sa vrátili všetci Zalužanci, Sučanci a Jelené. Od roku 1630 sa Pondelok stáva farnosťou evanjelickej cirkvi zásluhou zemepána Jakoffy Ferencza, ktorý ostal verný reformácii. Poslední páni z Pondelka mali svoje kaštiele. Najstarší kaštieľ prináležal rodine Malatinský de Rimabrezó et Pongyelok. Druhý kaštieľ po Darvassovcoch odkúpil Biesz Elemér, ktorý bol posledný statkár na Pondelku, zomrel v roku 1936. Tretí kaštieľ patril rodine Róthovcom, po nich zdedil Talabier z Jagra.
Hospodárstvo a remeslá
Chotár Veľkej Suchej bol kopcovitý. Pestovali sa tu pšenica, jačmeň, ovos, zemiaky, kukurica, krmná repa, tekvice. Z obilnín sa pestovala aj tatárka (pohánka), ktorá je dnes málo známa. S obľubou pestovali aj technické plodiny - konope, ľan. Najmä konopám sa tu veľmi dobre darilo, odtiaľ je názov parciel Konopnice. Konope sa spracúvali domácim spôsobom.
Chov dobytka má svoje tradície. Chovali sa kone, kravy, junce i voly. Majetnejší chovali aj ovce. Dobytok i ošípané pásli najskôr samostatne, neskôr pásli pastieri. Pastiera kráv a ročného statku volali kraviar, pastiera ošípaných gondáš.
V chotári sa nachádzali bane, kde sa ťažilo uhlie. Baníci dovážali uhlie zo susedného chotára obce Pondelok. Posledná baňa bola odstavená v roku 1942 u Ondreja Kojnoka.
Na meranie obilia sa používali rôzne nádoby. Najmenší, asi 3 litrový hrniec mal meno „poseden“. Stredný bol „žbaník“ - asi 5 litrový. Väčší bol „peňažník“ a používal sa na uskladnenie zrna, predával sa za peniaze. Najväčší bol „hlaveník“ a vmestilo sa do neho asi 60 litrov. Používali ich na donášanie vody, vína, ale hlavne ašešavice.
Na utkanie plátna a uteráka (utkaná šnúra) boli známe cigánky z rodu Oláha, najmä Mária - zvaná Bunovka, Milka a Rozka. Na spúšťanie vína, smotany i taveného masla sa používali hlinené nádoby - džbány.
V minulosti sa uvažovalo o možnostiach využitia výbornej suroviny - hliny (hapoka, hutovka i kaolín) na výrobu strešnej kritiny - škridlíc a válovcov. Škrídľovňu na výrobu škridlíc postavil malokupec a obchodník zo Suchej Jozef Gajdár v rokoch 1890 - 1915. Táto bola vybudovaná v chotári obce Pondelok pri Novom salaši. Pracovali tu sezónne cigáni.
V roku 1912 stavali trať Rim. Sobota - Poltár. V Pondelku bola postavená továreň na výrobu hlinených - keramických kachlí. Vystavil ju pondelský zemepán Roth, ktorý si povolal majstrov až z Moravy v roku 1769. Prácu v tejto továrni viedol kachliar Trejtler, ktorý organizoval celú výrobu, menovite: kopanie a výber suroviny, technológia kvasenia a miešania, formovanie a vypaľovanie. Povráva sa, že rýchle zbohatol a vybudoval novú, modernú továreň v Miškolci a pondelskú zlikvidoval. Svoje kachliarske tajomstvo nezveril nikomu. Neskôr postavil továreň na výrobu škridlíc a válovcov Biesz Elemér, statkár z Pondelka.
Vývoj obce a prisťahovalci
Veľká Suchá pôvodne ležala v priestoroch parcely Gaašparka - Adjustácia a Pondelok v priestoroch Baláčka - Kopanica. Po požiari v roku 1795 sa obyvatelia presťahovali do terajšieho priestoru obce. Po požiari obce Veľká Suchá niektorí obyvatelia odišli bývať do okolitých obcí, iní sa zasa prisťahovali. Miesto drevených domkov začali stavať murované. Povolávali majstrov na výstavbu až z Liptova, kde murovanie kameňom veľmi dobre ovládali. Používali vápenno-pieskovú maltu, aby sa vážok držal pohromade.
Rodiny, ktoré tvorili obec boli: Kojnokovci, Talánovci, Perčegovci a Némethovci. Každý mal iné prijímenie, aby nedošlo k zmýlke. Bolo veľkou cťou a pochvalou rodinám, ktoré sa držali pohromade. Mená niektorých prisťahovalcov, ktorí došli do Veľkej Suchej v prvej polovici XIX. storočia: Páleš, Bútora, Trník, Šándor, Čipka, Krahulec, Halaj, Halaj mladší, Mitter, Haviar, Hološ, Palášthy, Štefko, Cabánik, Giertl. Uhríkovci pochádzajú z Trhanovej.
Doba po roku 1900 a maďarizácia
Doba po roku 1900 prináša celému Slovenskému národu ťažké skúšky. Začína sa silná maďarizácia. Slovenský národ sa snažia pomaďarčiť. Zakazujú slovenský jazyk, uprednostňujú len maďarský. V škole sa nedovoľuje používať materinský jazyk ani v súkromnom rozhovore. V roku 1907 boli vydané Appónyiho školské zákony.
Ľudia si slovenské tradície zachovali, ale najmä v dobe silnej maďarizácie. Maďarské nápisy na náhrobných kameňoch vyhotovili majstri, ktorí ovládali len maďarský jazyk. K tejto porobe sa pridružujú nezamestnanosť, bieda, hlad, choroby.
Medzi obcami Suchá a Zalužany je mierny kopec, zvaný Vápno. Obyvatelia Suchej sa živili, alebo si privyrábali lámaním, dolovaním kameňa.
Príbeh Júliusa Haasa a jeho záchrana v Selciach
Príbeh Júliusa Haasa, ktorý prežil holokaust vďaka pomoci rodiny Zauškovcov v Selciach, je silným svedectvom o ľudskosti v ťažkých časoch druhej svetovej vojny. Július ako šesťročný chlapec musel opustiť svoj domov a skrývať sa pred nacistami. V dedine Selce našiel útočisko v dome pána a pani Zauškovcov, ktorí riskovali svoje životy, aby ho zachránili.
Počas pobytu v Selciach zažil Július Vianoce, ktoré nikdy predtým nezažil, ale zároveň si uvedomoval, že mu chýba mama. Počas vojny zažil aj nebezpečné situácie, keď ho nemecký vojak obvinil, že je Žid. Pani Zaušková mu zachránila život, no namiesto neho bol za dedinu vyvedený pán Zauška, ktorého postrelili.
Po vojne sa Július s bratom dostali do opatery strýka a tety, ktorí ich vychovávali ako vlastné deti. Až neskôr sa dozvedel o osude svojich rodičov, ktorí zahynuli počas holokaustu.
V roku 1992 sa Július vrátil do Seliec, aby navštívil rodinu Zauškovcov. Stretol sa s ich vnučkou, ktorá mu odhalila ďalšie detaily z minulosti. Príbeh Júliusa Haasa je pripomienkou toho, že aj v najťažších časoch sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť a riskovať pre záchranu iných.
Futbal Starí Páni Selce: Súčasnosť a úspechy
Víťazom siedmeho ročníka dlhodobej, regionálnej futbalovej súťaže starých pánov sa stali Zvolenčania. V konkurencii 18 celkov z troch okresov si vybojovali najlepšiu pozíciu pred druhými Selcami a tretími Rakytovcami.
Tabuľka:
- Zvolen
- Selce
- Rakytovce
Lukáš Ríša: Futbalová osobnosť Seliec
Lukáš Ríša je futbalista, ktorý v aktuálnej sezóne pomohol svojmu tímu FK Selce štyrmi gólmi. K futbalu ho priviedol otec, ktorý tiež hrával futbal. V žiackych kategóriách pôsobil okrem Seliec aj v JUPIE Podlavice a v doraste Dukly Banská Bystrica. Neskôr sa vrátil do Seliec, odkiaľ putoval do Kováčovej. Od leta 2021 je späť v materskom klube zo Seliec. Jeho najväčším úspechom je postup na celosvetové finále v súťaži Red Bull Neymar´s JR five.