Stolný tenis je šport, ktorý môžu hrať ľudia so všetkými stupňami telesného postihnutia vrátane najťažších. Hrá sa v halách a dá sa trénovať skoro všade. Aj napriek tomu, že stolný tenis má veľmi dobré zázemie a Slovensko konkuruje veľmociam ako Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko, je cesta k úspechu pre zdravotne postihnutých športovcov náročná.
Cesta Aleny Kánovej k paralympijským medailám
Stolná tenistka Alena Kánová sa z paralympiády ešte nikdy nevrátila bez medaily. O štyri roky bola v Aténach bronzová. A vlaňajšie paralympijské striebro z Pekingu malo pre ňu cenu zlata. Obhájiť medailu je totiž z roka na rok ťažšie. Alena Kánová sa však nikdy nevzdáva. Vyštudovaná právnička popri stolnom tenise aj lyžuje, pláva a najnovšie začala hrať curling na vozíku.
Pred úrazom ho hrávala len rekreačne. Na liečení v Národnom rehabilitačnom centre mi požičali raketu a začala som si stolným tenisom vypĺňať voľný čas. Šlo mi to, tak som sa mu začala venovať naplno. V auguste 1994, mala som 14 rokov. Mala som zdravotné komplikácie, vysoké teploty, pol roka som ležala v posteli. Mojím cieľom zo začiatku nebolo ani dostať sa na nohy, ale z postele na vozík. Liečila som sa v Ružomberku, Kováčovej a Piešťanoch. Kým som sa vrátila domov a k štúdiu, trvalo to asi rok. Mimochodom, všetkým, ktorým sa stalo niečo podobné ako mne, odporúčam - pokiaľ sa dá - vrátiť sa tam, kde prestali - či už je to štúdium, alebo práca. Chcela som študovať na vysokej škole, mať dobrú prácu. Stáva sa to mnohým, ale ja som mala dobré rodinné zázemie a kamarátov, ktorí mi pomohli dostať sa z toho. Vrátila som sa hneď do školy a začala som aktívne športovať, nemala som čas na depresívne myšlienky. A mala som ešte len 14-15 rokov, ešte som si to neuvedomovala. Stále je nádej, že sa to raz zmení a ja budem chodiť. Už vtedy som vedela, že sa to nestane zo dňa na deň, možno to bude trvať roky.
Alena Kánová, 28, stolná tenistka Rodáčka z Liptovského Mikuláša sa stolnému tenisu začala venovať po autonehode, ktorá ju v 14 rokoch pripútala na vozík.
Prekážky a motivácia
Nie, určite to nebolo jednoduché. Borila som sa s množstvom problémov. Napríklad keď som šla študovať na vysokú školu, nemala som bezbariérový internát. A dnes, keď sa mi pokazí auto, nemám sa ako dostať do práce. V škole sa museli prerobiť toalety. Museli sme tvrdo pracovať na tom, aby som mohla študovať. Bola som jednou z prvých vozičkárov, ktorí študovali na vysokej škole. Právnickú fakultu v Bratislave som si vybrala nielen preto, že ma zaujímalo právo, ale aj preto, že bola ako-tak prístupná pre vozičkárov z hľadiska bariér. Mala som individuálny študijný plán - aby som mohla chodiť na turnaje, ale chodila som do školy skoro denne. Nebolo to vždy jednoduché, preskákala som si aj problémy a pocítila aj závisť. Ale medaily som nedostala zadarmo. Úspechy ma stáli roky driny, dodnes nepoznám voľný čas. Všetky moje prázdniny a teraz dovolenky miniem na stolný tenis. Ale nesťažujem sa. Viem, že tento rok potrebujem 36 dní dovolenky. Venujem sa kamarátom, rodine, iným športom. Milujem cestovanie na vlastnú päsť s kamarátmi. Sem-tam spolupracujem s mimovládnymi organizáciami na projektoch pre telesne postihnutých. Treba odstrániť ešte veľa prekážok, sprístupniť vozičkárom verejnú dopravu. A najmä zmeniť myslenie ľudí. Dnes napríklad štát vôbec nemotivuje a nepodporuje zdravotne postihnutých zamestnať sa, pretože len čo náš príjem prekročí trojnásobok životného minima, prídeme postupne o všetky kompenzačné dávky. To znamená, že si napríklad ručné riadenie na auto musíme zaplatiť sami - a to stojí 50 000 až 100 000 korún, vozík vyjde tiež okolo stotisíc.
Prečítajte si tiež: História stolného tenisu na Orave
Sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie a v ktorých koži by som naozaj nechcela byť. Ja mám obmedzený pohyb a niekedy ma obmedzuje aj myslenie iných ľudí. Ale sú aj horšie zdravotné komplikácie, ktoré nevidno.
Šport ako súčasť života
Iste, udržiava človeka v kondícii, vypĺňa mu voľný čas, dopĺňa jeho prácu a vďaka nemu sa stretáva s ľuďmi. My napríklad trénujeme aj so zdravými športovcami. Šport núti človeka ísť za svojím cieľom. Je veľa športov, ktorým sa telesne postihnutí môžu venovať. Okrem stolného tenisu aj atletike, plávaniu, bicyklovaniu, lyžovaniu, jazde na koni, lukostreľbe, streľbe, tenisu či vodnému lyžovaniu. Vy vraj lyžujete. Vyrastala som na Malinom Brde, moji rodičia sú chatári na Májekovej chate. Vždy v zime sa snažím dostať na víkend z Bratislavy domov. V stolnom tenise som síce lepšia, ale lyžovanie zbožňujem. Človek sa pri lyžovaní cíti taký voľný. Máme monoski - na jednej klasickej lyži je odpružená sedačka a v rukách máme stabilizátory, aby sme udržali rovnováhu. Bola som jednou z prvých vozičkárov na Slovensku, ktorá začala lyžovať. Keď som zostala na vozíčku, najviac mi prekážala predstava, že nebudem môcť lyžovať. Ale keď mi profesor Myrón Malý z Kováčovej povedal, že môžem lyžovať aj ako vozíčkarka, bola som spokojnejšia. Najskôr som si monoski požičiavala z Čiech, neskôr som si ju kúpila. Všetky takéto pomôcky pre vozičkárov, aj samotný vozík, sú veľmi drahé.
Podpora a ocenenie
Čoraz ťažšie. Nepomáha ani vyhrať medaily, legislatíva sa medzitým zmenila. Sponzori už z podporovania športovcov nemajú také výhody ako v minulosti. Chcela som byť najlepšia, dokázať sama sebe, že sa to dá. A tiež som túžila urobiť radosť svojmu okoliu, ktoré mi pomáhalo finančne aj psychicky. Až keď vyhrám a príde mi kvantum esemesiek, uvedomím si, koľko ľudí mi držalo palce. Svoje medaily často darúvate. Zlato ste venovali rodičom, bronz mestu Ružomberok, striebro Kováčovej. Nuž medaily z majstrovstiev sveta a paralympiád som venovala, ale medaily z majstrovstiev Európy mám uložené doma. Za medailou nie som len ja, ale celý tím ľudí, ktorý ma podporuje a pomáha mi. Vždy, keď som šla na vrcholové podujatie, dala som si cieľ, komu by som sa medailou chcela odvďačiť za jeho pomoc. Žiadne extra pocity som nemala, bola to medaila ako každá iná. Až keď som sa vrátila domov na Slovensko a čakalo ma množstvo gratulantov s kyticami a transparentmi, uvedomila som si: aha, asi som dosiahla niečo viac ako dovtedy.
Tréner, rodičia, ktorí do mňa investovali čas a námahu v začiatkoch, moja sestra, Slovenský paralympijský výbor, Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, Národné rehabilitačné centrum Kováčová, mesto Ružomberok, sponzori, fanúšikovia, kamaráti, zberači loptičiek, ale aj zamestnávateľ. Nie všetci vozičkári sú takí aktívni ako vy. Aktívnych vozičkárov je málo, ale nie každý má také možnosti ako ja. Možno mu chýba rodinné zázemie alebo má problém dostať sa pre schody vôbec z domu.
Vďaka vášmu pekinskému úspechu vás pozvali aj na recepciu britskej kráľovnej Alžbety II. Bolo pre mňa veľkou cťou stretnúť sa s kráľovnou. Na recepcii bolo asi sto ľudí, polovicu z nich privítala kráľovná Alžbeta a druhú princ Philip. Ja som bola v princovej skupine. Predstavili ma ako športovkyňu a právničku. Princ sa ma pýtal, či plánujem aj naďalej hrať. Teraz nie. Možno.
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca stolným futbalom
Porovnanie podmienok na Slovensku a v Číne
Získať paralympijskú medailu je čoraz ťažšie. Šport sa profesionalizuje, konkurencia stále narastá. Čínske stolné tenistky napríklad nemajú civilné zamestnanie, štát ich podporuje v tréningu, aby získavali medaily. Ich zamestnaním je šport. Na porovnanie: na Slovensku je jedinou profesionálnou zdravotne postihnutou športovkyňou strelkyňa Veronika Vadovičová. Ťažko povedať, šport je pre mňa výborným doplnkom k práci. Mám veľmi dobrého zamestnávateľa, ktorý mi umožňuje popri práci trénovať. Nemôžem sa však práci venovať na plný úväzok, to by som nestíhala stolný tenis. Len zo stolného tenisu by som nevyžila, musím pracovať. Vyhovuje mi hrať stolný tenis popri práci.
Najväčší problém je nájsť bezbariérovú halu a kvalitných sparingpartnerov. Stolný tenis má však veľmi dobré zázemie, naša maličká krajina konkuruje veľmociam ako Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko. V počte medailí z majstrovstiev sveta či paralympiády Slovensko končieva na štvrtom či piatom mieste, čo je veľmi dobré. Má na tom zásluhu aj Janko Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru, ktorý drží stolný tenis na vysokej úrovni. Máme vybudované vynikajúce centrá v Ružomberku, Žarnovici, Pezinku, Hlohovci a pripravuje sa aj ďalšie v Piešťanoch.
Úspechy slovenských paralympionikov v Pekingu 2008
PEKING 17. septembra (SITA) - Slovenskí zdravotne postihnutí športovci získali na XIII. paralympijských hrách v Pekingu 6 medailí - dve zlaté, tri strieborné a jednu bronzovú. Je to najmenej v ére štátnej samostatnosti. V Atlante 1996 to bolo 11 vzácnych kovov, o štyri roky neskôr v Sydney 13 pódiových umiestnení a na predchádzajúcej paralympiáde v Aténach 2004 rovný tucet medailí. Pred odchodom výpravy do čínskej metropoly sa hovorilo o desiatich účastiach slovenských športovcov na stupňoch víťazov, prišlo však kruté precitnutie.
Šport aj v týchto kategóriách výrazne napreduje, slovenský, zdá sa, prešľapuje na mieste. Prvý raz od roku 1996 ani raz nezaviala slovenská vlajka na atletickom štadióne a pri plaveckom bazéne. Nosné športy stretnutia zdravotne postihnutých športovcov medailovú radosť pod Tatry nepriniesli. Slovenskí atléti po štyroch rokoch od Atén svoje výkony nezlepšili, svet však na nich nečaká. Spoliehať sa na to, že sa dokážu priblížiť k výkonom, za aké brali vzácny kov na predchádzajúcej paralympiáde, je naozaj chybou. Plavkyne bojovali zo všetkých síl. Rovnako ako na augustových Hrách XXIX. olympiády však na medailu boli potrebné výkony nad hranicou svetových rekordov. Viera Mikulášiková zostala na 200 m polohové preteky 0,02 s za bronzom, čo bol vôbec najlepší výsledok slovenských farieb v nádhernej "Vodnej kocke". Spolu s Margitou Prokeinovou po svojej poslednej disciplíne oficiálne oznámili ukončenie kariéry. Natíska sa teda otázka, kto príde po nich. Z dvoch štvrtých miest musí byť smutný zrakovo postihnutý cyklista Vladislav Janovjak. V Aténach 2004 prišiel o striebro pre doping svojho vodiča, v Pekingu sa načahoval za medailou v časovke i pretekoch s hromadným štartom, ale v oboch prípadoch visela privysoko.
Rovnako ako pred štyrmi rokmi sa najúspešnejšou skupinou slovenskej výpravy stali stolní tenisti. Zlato zásluhou Jána Riapoša s Rastislavom Revúckym v súťaži družstiev vozičkárov, dve striebra - pre Alenu Kánovú v dvojhre vozičkárok a Miroslava Jambora s Richardom Csejteyom v súťaži družstiev stojacich mužov a bronz Jambora v dvojhre sú dôkazom, že tomuto športu sa na Slovensku stále darí držať krok aj s progresívnou svetovou elitou. Ani tu však nemožno nevidieť, že niektorí reprezentanti už majú svoj zenit za sebou, iní na úspechy zrejme ešte výkonovo nedorástli. K absolútnym pekinským sklamaniam patria vystúpenia slovenskej dvojice v tlaku na lavičke. Mária Bartošová i Ľuboš Janček svoju súťaž končili už v momentoch, keď sa ich súperi ešte len chystali na svoje prvé pokusy. Prehru Jančeka s víťazom jeho kategórie o 100 kg i Bartošovej o 65 kg nemožno nazvať inak ako debaklami. Na opačnom póle v hodnotení sú stolný tenista Miroslav Jambor a strelkyňa Veronika Vadovičová. Pri svojej paralympijskej premiére získali azda viac, ako si sami predstavovali vo svojich najoptimistickejších snoch. Vadovičová sa stala vôbec prvou víťazkou v čínskej metropole, Jambor sa vracia domov do Tatranskej Štrby so striebrom v súťaži družstiev a bronzom z dvojhry. Veronika Vadovičová si naplánovala štyri disciplíny, vo všetkých sa dostala do finále. Okrem zlata vo vzduchovej puške 40 skončila štvrtá v športovej puške 3x20, keď za stupňom víťazov zaostala o 0,8 b, a šiesta vo vzduchovej puške 60 spolu s mužmi, keď ju od bronzu delila jediná desatina. Ak ju tesne pred paralympiádou zobralo Stredisko štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR pod svoje ochranné krídla, urobilo dobre. Dvadsaťpäťročná strelkyňa sa stala prvou slovenskou profesionálnou športovkyňou z radov zdravotne postihnutých. Azda práve toto je cesta späť na pozície, na ktorých slovenskí paralympionici od začiatku svojej samostatnej existencie boli. Peking totiž ukázal, že už aj na paralympiáde môžu na úspech pomýšľať iba profesionáli. Na medaily si nemôžu robiť ambície tí, ktorí športujú "popri zamestnaní", či sa mu venujú len ako koníčku. Čím skôr si túto skutočnosť uvedomia kompetentní pod Tatrami, tým lepšie to bude pre slovenský šport zdravotne postihnutých.
Prečítajte si tiež: Kuzmice a stolný tenis
#
tags: #čína #stolný #tenis #zdravotne #postihnutí