Stolný tenis má v Poprade bohatú históriu, ktorá sa datuje už od polovice 20. storočia. Počas rokov sa v meste vyprofilovalo silné stolnotenisové hnutie s množstvom talentovaných hráčov, funkcionárov a trénerov. V tomto článku sa pozrieme na významné míľniky a osobnosti, ktoré prispeli k rozvoju tohto športu v Poprade a jeho okolí.
Alexander Comisso - nestor popradského stolného tenisu
Významnou osobnosťou popradského stolného tenisu bol Alexander Comisso, ktorý sa zaslúžil o rozvoj tohto športu pod Tatrami. Od roku 1960 do roku 1994 pôsobil ako predseda STO pri TJ Tatramat Poprad. Aktívne hrával stolný tenis od roku 1950. Najvyššiu súťaž hral v rokoch 1971-1972 a 1985/1986. V klube ŠK veterán Poprad pôsobil ako tréner mužov a mládeže, pričom v trénerskej činnosti zotrval od roku 1970. V rokoch 2007 až 2009 sa zapájal do činností vo Východoslovenskom zväze stolného tenisu, predtým bol činný vo funkcii predsedu trénersko-rozhodcovskej komisie. Bol organizátorom turnaja „O cenu Tatier“ v rokoch 1974 - 1988, ktorý sa od roku 1988 hrá ako „Cena Popradu“. Dňa 6. mája 2020 Alexander Comisso zomrel vo veku nedožitých 85 rokov.
Súčasnosť stolného tenisu v Poprade
V súčasnosti je stolný tenis v Poprade stále aktívny. V septembri odštartoval nový ročník stolnotenisových súťaží. Stolnotenisový klub prihlásil do regionálnych a oblastných súťaží päť družstiev, čím sa radí medzi najväčšie kluby v podtatranskom regióne.
- STK Poprad-Spišská Teplica A: Družstvo zaznamenalo v doterajších kolách šesť výhier a dve prehry. Tretia liga je vyrovnaná a družstvo má ambície pobiť sa o postup do druhej ligy.
- STK Poprad-Spišská Teplica B: Družstvo súťaží v 4. lige skupine Podtatranskej a doposiaľ neprehralo, čím obsadzuje prvú postupovú priečku.
- STK Poprad-Spišská Teplica C: Družstvo súťaží v 4. lige skupine Podtatranskej a dosiahlo tri víťazstvá, dve remízy a tri prehry.
- STK Poprad-Spišská Teplica D a E: Družstvá pôsobia v najnižšej lokálnej lige, pričom D družstvo vedie priebežnú tabuľku spolu s TJ Požiarnik Rakúsy B. E družstvo zbiera skúsenosti a dosiahlo štyri víťazstvá a rovnaký počet prehier.
Vedenie klubu sa poďakovalo sponzorom, obci Spišská Teplica za finančný príspevok a vedeniu ZŠ s MŠ v Spišskej Teplici za spoluprácu a poskytnuté priestory.
História obce Hôrka a jej vplyv na región
Hôrka je obec s bohatou históriou, ktorá siaha až do praveku. Kataster obce je bohatý na archeologické lokality od paleolitu po novovek. Z pohľadu archeológie má európsky význam vďaka lokalite Smrečányiho skala, kde sa doložili tri fázy osídlenia zo stredného paleolitu. Z obdobia neolitu sa našli nálezy z troch lokalít a zo staršieho eneolitu nález neúplnej masívnej čepele z volynského pazúrika. Výšinné sídlisko (badenskej kultúry?) ležalo v polohe Primovské skaly, kde sa okrem črepov našli štiepané kamenné artefakty. Osídlenie sa tu zintenzívnilo v dobe bronzovej. Najdôležitejšie sídlisko sa rozkladalo v polohe Kapustnice, kde je doložená tak staršia, ako aj stredná a mladšia doba bronzová. Ojedinelý nález keltsko-dáckej mince z 3.-2. stor. pred Kr. je známy z Kišoviec. V Hôrke sú nálezy črepov z polôh Kratiny a Kapustnice. Výraznejšie stopy sídlisk sú z neskorej doby rímskej až počiatkov sťahovania národov, patriace do severokarpatskej skupiny. Najdôležitejšie sídlisko sa rozkladalo v polohe Kapustnice, kde sa okrem typickej keramiky našiel aj denár cisára Traiana z prvej tretiny 2. stor. po Kr. Najstaršie slovanské osídlenie je datované do 8.-9. stor. Zvyšok sídliskovej jamy s črepmi sa odkryl v polohe Smrečányiho skala. Rozsiahle osídlenie z 8.-10. stor. bolo na známej lokalite Kapustnice. V polohe Na Borovské sa odkryla zemnica z 9.-10. stor. s početnými nálezmi. Prínosom archeológie je tiež identifikácia viacerých stredovekých osád, vrátane sídiel kopijníkov (najmä Komárovce). Menej sa výskum zameral na stavebno-historický vývoj (Kostol sv. Márie Magdalény), či lokalizáciu zaniknutých kostolov (Kostol sv. Mikuláša). Napriek bohatému osídleniu je komplexný archeologický výskum tunajších lokalít nedostatočný.
Prečítajte si tiež: História stolného tenisu na Orave
Stredoveké dejiny Hôrky a jej častí
Obdobie stredoveku predstavuje prvú epochu, od ktorej, počnúc 13. storočím, sledujeme dejiny Hôrky a jej miestnych častí vďaka dochovaným písomným prameňom. Úvodná časť približuje historickú spisbu a staršie názory na kopijníkov, ich pôvod, funkcie a postavenie v uhorskej spoločnosti. Všetky obce tvoriace dnešnú Hôrku patrili pôvodne kopijníkom a patrili i k najstaršiemu jadru ich samosprávy. Predstavené sú najstaršie privilégiá (z r. 1243) tohto špecifického výsadného obyvateľstva a sledované zmeny kopijníckych práv a povinností počas nasledujúcich storočí. Druhá časť skúma počiatky a identifikáciu jednotlivých sídiel a prináša celý rad nových zistení. Dnešný kataster Hôrky aj s priľahlými oblasťami tvoril pôvodne majetkový komplex vystupujúci v listinách pod názvom Seek. Najstaršia písomná zmienka spomedzi skúmaných lokalít sa zachovala ku Komárovciam (r. 1270), no po analýze ich treba pokladať za staršie, minimálne z prvej polovice až začiatku 13. storočia. Primovce sa prvýkrát ako dedina zmieňujú až v roku 1312, no ich založenie spájame v kráľovským hosťom Pirinom, ktorý na seba vzal kopijnícke povinnosti a po ňom pomenovanú dedinu založil medzi rokmi 1248 - 1270. Chotár Svätého Ondreja bol vymedzený už v roku 1273, s prvou písomnou zmienkou o dedine sa stretávame v r. 1315. Kišovce a Miklušovce sa prvýkrát v prameňoch ako dediny uvádzajú v roku 1311. Dedina Mikuláša Šedivého sú neskoršie Kišovce, Miklušovce získali svoje meno po inom Mikulášovi/Miklušovi a ich pôvod treba spájať aj s jestvovaním kostola, resp. dediny pri kostole svätého Mikuláša. Najmladšou v písomných zmienkach je Hôrka (r. 1348 ako Bossafalua), no aj jej pôvod siaha podľa predloženej analýzy do 13. storočia. Po objasnení vlastníckych, rodinných a feudálnych vzťahov pri hľadaní počiatkov uvedených sídiel pokračuje tretia časť kapitoly už podľa jednotlivých dedín, sledujúc chronologicky podľa dochovaných listín ich historický vývoj. U väčšiny môžeme sledovať na základe kúpno-predajných zmlúv, dedenia a delenia majetkov alebo zálohovania a iných transakcií pomerne bežný vývoj a zmeny, na báze širšej príslušnosti k Stolici X spišských kopijníkov. Turbulentné dejinné zvraty zaznamenávame v Primovciach, keď sa ako pôvodne kopijnícka dedina stávajú od roku 1317 súčasťou Spoločenstva spišských Sasov a získavajú mestské práva. Začiatkom 15. storočia však už boli vo vlastníctve Levoče a od roku 1411 sa po výmene zo Stojany stávajú súčasťou majetkov spišskoštiavnického cistercitského opátstva, za čo museli Levoči (po zisku Stojan) platiť Sobotčania tzv. zlatý nájom za Primovce. V prípade Komároviec došlo k inému typu zmien, zo stredovekej kopijníckej dediny sa začiatkom 16. storočia stalo už len prédium.
Politicko-administratívne pomery Hôrky
Stolica X spišských kopijníkov (Sedes decem lanceatorum, Sedes nobilum de Scepus), tzv. „Malá župa“ existovala až do roku 1803. Stolica nemala pevné sídlo. Od roku 1769 sa stoličné zhromaždenia - generalis congregatio schádzali v Betlanovciach, kde bol postavený stoličný dom. Kopijníci sa museli zúčastniť bojov v roku 1702 na pokyn kráľa Leopolda I. proti Františkovi Rákocimu II., ktorému sa podarilo utiecť z väzenia. Kopijníci sa od ostatného obyvateľstva líšili vlastnými symbolmi - pečaťou, erbom a vlajkou. K zlúčeniu Spišskej stolice a Stolice X spišských kopijníkov došlo začiatkom roka 1803 podľa zák. čl. 10/1802 na vlastnú žiadosť kopijníkov. Súviselo to aj s tým, že v 17. storočí mnohé zemianske rodiny schudobneli. V roku 1900 boli obce Hôrka, Kišovce, Primovce, Miklušovce a Svätý Ondrej zlúčené pod spoločný názov Landzsásfalu, ktorý bol pravdepodobne v roku 1908 zmenený na Landzásötfalu. V tomto roku sa už Komárovce nespomínajú, pravdepodobne splynuli s obcou Hôrka. Všetky obce mali spolu 498 obyvateľov, takmer všetci boli rímskokatolíci a mali slovenskú národnosť. Obce sú vzdialené jedna od druhej asi 800 - 1000 m. V Hôrke sa zachovali náhrobné kamene šľachtickej rodiny Glós z konca 19. storočia. Spomienky na život šľachtickej rodiny Kissoczy začiatkom 20. storočia poskytol žijúci priamy potomok Jozef Kissoczy. Centrom všetkých osád boli Kišovce, kde sa nachádzal aj obecný úrad. Názov obce Landžašovce (od roku 1918) na Hôrka bol zmenený pravdepodobne v roku 1930, ako to dokazujú obecné pečiatky v zápisniciach obecného zastupiteľstva. Obvodný notársky úrad pre obce Švábovce, Hôrka a Hozelec sa nachádzal vo Švábovciach. Dňom 30. júna 1925 bol zrušený a vytvoril sa nový Obvodný notársky úrad v Strážach pod Tatrami. V prvých obecných voľbách v roku 1923 bol za starostu zvolený Jozef Melioris, ktorý vo funkcii pôsobil až do roku 1938. V tomto roku žilo v politickej obci Hôrka spolu 684 obyvateľov. Počas druhej svetovej vojny postihli represálie židovské obyvateľstvo aj v Hôrke. Obec Hôrka bola oslobodená 28. januára 1945. Nebola následkami vojny veľmi zničená, iba mosty. V roku 1945 vznikli národné výbory ako nové orgány štátnej správy a samosprávy. 9. marca 1945 sa v Hôrke konala schôdza, na ktorej boli zvolení funkcionári prvého národného výboru v obci. V rokoch bezprostredne nasledujúcich po 2. svetovej vojne a zriadení MNV nebola v obci vhodná budova, ktorá by mohla slúžiť ako sídlo národného výboru. Predsedovia MNV úradovali vo vlastných domoch. Až v 50. rokoch 20. storočia sa pre potreby MNV v miestnej časti Kišovce zrekonštruovala budova bývalého kultúrneho domu, ktorá miestnej samospráve slúži dodnes. 1. januára 1955 bol v obci zriadený matričný úrad s pôsobnosťou pre obce Machalovce, Jánovce, Gánovce, Hozelec, Švábovce a Hôrka. Národné výbory existovali až do roku roku 1990, kedy bol prijatý zákon o obecnom zriadení, ktorý reformoval verejnú správu. Obec sa stala základným územným samosprávnym a správnym celkom, vznikli obecné úrady. Občania obce získali právo slobodne voliť poslancov obecné zastupiteľstva a starostu obce. Starostami obce od roku 1990 boli Karol Lev Irrgang (1990 - 2010) a Ing. Vladimír Boška (2010 - dodnes).
Hospodárske pomery Hôrky
Vlastníkmi pôdy v Hôrke, Kišovciach, Komárovciach, Miklušovciach, Prímovciach a Svätom Ondreji patrili k drobnej šľachte. V 16. storočí spomeňme aspoň niektoré šľachtické rody - Budaházi, Joó, Benčik, Sentandráši, Szentiváni a Sentmiklóši. Prímovce boli v 16. storočí súčasťou štiavnického opátstva. V 17. storočí mali najväčšiu úrodu obyvatelia Kišoviec. Šľachtický zemepáni si založili v 17. storočí tzv. zemiansky Komposesorát Sväto Ondrejský, Hôrky a Komároviec. Títo spoločne hospodárili hlavne pri pasení oviec a dobytka. Dôležitým prvkom hospodárenia v obciach bolo v rokoch 1772 - 1773 podpísanie urbára, ktorý mal zabrániť zneužívaniu poddaných a zvýšiť daneschopnosť obyvateľstva. V 18. storočí sa nachádzal v Miklušovciach mlyn. Až do 19. storočia v obciach dominovalo poľnohospodárstvo, potom baníctvo. V rokoch 1918 - 1945 hospodárstvo, okrem baníctva stagnovalo. Hostinskú a výčapnícku činnosť mal povolenú Július Freimann. Najvýznamnejším hospodárom bol Dr. Pavel Kissoczy. Po roku 1945, kedy bolo skonfiškované hospodárstvo Dr. Pavlovi Kissoczymu, Štefanovi Kissoczymu, Anne Vidovej, Margite Sentandrášiovej, Bartolomejovi Szászovi, bolo v obciach dominantným hospodárenie jednotného roľníckeho družstva vzniknutého v roku 1957 a v roku 1963 štátneho majetku. V tomto období sa začala rozvíjať výstavba obce, ktorá pokračovala hlavne po roku 1989. V obci bolo problémové súžitie obyvateľov s Rómami. Títo boli vysídlení z obce po roku 1989. Po tomto roku sa rozšírili aj súkromné podnikanie. Hôrku preslávila už od roku 1556 pošta, ktorá je tu dodnes. Najvýznamnejšia poštárska rodina bola Benčíková, ktorá si toto povolanie uchovávala niekoľko storočí. Už Matej Bel v roku 1723 spomína vo svojom diele Hungarieantique… minerálne pramene, ktorú Hôrku rovnako preslávili, ako pošta. Vplyvom banskej činnosti sa tieto skoro všetky v 50. rokoch stratili.
Baníctvo mangánových rúd v Hôrke
Mangánová ruda ako strategická surovina pre výrobu ocelí začala byť vyhľadávaná v druhej polovici 19. storočia, v období industriálnej revolúcie v Uhorsku. Rozhodujúcu úlohu zohrali formujúce sa veľké priemyselné korporácie, vlastniace huty a železiarne najmä v oblastiach, kde sa vyskytovalo uhlie. Tieto spoločnosti našli zdroje železných a mangánových rúd najmä na Slovensku a na ich využitie zakladali dcérske banské a ťažiarske firmy. Prvé oprávnenie dobývať mangánové rudy v Kišovciach v banskom poli Eduard vydal Banský komisariát Spišská Nová Ves pre ťažiarstvo, vedené Eduardom von Marschalkovitsom. Neskôr o právo dobývať mangán povrchovým spôsobom požiadali lokálni podnikatelia, napríklad rodina Pajerovcov z Popradu, či rodina Svätojánskych (Szent-Iványi), ale aj Banská spoločnosť kniežaťa Coburga, Hornosliezska banská úč.spol., Banská spoločnosť arcikniežaťa Albrechta (neskôr jej nástupkyňa Banská a hutná spoločnosť), Hornádska vysokopecná spoločnosť, firma Rawack a Grünfeld zo Charlottenburgu, no najdôležitejšiu pozíciu časom nadobudlo Vítkovické banské a hutnícke ťažiarstvo, vlastniace najbohatšie banské polia v Kišovciach. Na začiatku 20. storočia sa vyčerpala povrchovo dobývateľná časť ložiska a prešlo sa na otváranie hlbinných častí. To si vyžadovalo investičné prostriedky a modernejšie technické vybavenie bane. Z viacerých firiem sa vyselektovali dve, ktoré disponovali zdrojmi pre nákladnú výstavbu výrobnej infraštruktúry - dominantné Vítkovícke banské a hutné ťažiarstvo Kotterbachy a Banská a hutná spoločnosť (istý čas v spoločenstve s firmou Rawack a Grünfeld). Prvá vystavala banský závod s bytovou kolóniou a lanovkou ku železnici v Kišovciach. Druhá postavila vlastný závod vo Švábovciach. V rokoch 1941-1945 bane získala firma Ruda, úč.spol. Koterbachy. V roku 1945 bola tunajšia baňa znárodnená a stala sa závodom Železorudných baní Spišská Nová Ves. Dobývanie mangánu zaniklo v roku 1971 z ekonomických dôvodov.
Cirkevné dejiny Hôrky
Náboženský život bol v minulosti odrazom viery, spoločnosti a kultúry. Fenomém spišských kopijníkov sa odrazil aj v tejto oblasti. Starobylosť a komunitárnosť tejto privilegovanej vrstvy spoločnosti vyjadruje jej nadlho jediný farský Kostol v Spišskom Štvrtku, ku ktorému prináležali okolité kopijnícke sídla z celej oblasti. Tento stav sa na území Seek mení po roku 1280. Zmenené spoločenské pomery a rivalita so spišskými mestami a spišskými Sasmi, spolu s ostatnými náboženskými dôvodmi viedli k výstavbe a zriadeniu filiálneho Kostola sv. Ondreja. Menej informácii o zriadení a ich existencii v stredoveku máme o ďalších dvoch tunajších kostoloch - sv. Mikuláša v Miklušovciach a sv. Márie Magdalény v Kišovciach. Obdobie reformácie a rekatolizácie zmenilo okrem konfesných problémov aj organizačnú príslušnosť týchto filiálnych kostolov, ktoré už podliehali pod faru vo Švábovciach. Tento stav pretrval až do roku 1996, keď spišský biskup erigoval novú farnosť Hôrka a jej Kostol sv. Ondreja ustanovil za farský, ktorému podliehal filiálny Kostol sv. Márie Magdalény.
Prečítajte si tiež: Kompletný sprievodca stolným futbalom
Vývoj školstva a vzdelávania v Hôrke
Učiteľ sa tu po prvý raz spomína v dedičskej zmluve rodiny Horváthovcov na majetky v Kišovciach z roku 1797. Ďalšia zmienka o učiteľovi sa nachádza v sťažnosti obyv…
Univerzitný šport na Slovensku a jeho prepojenie s Popradom
Univerzitný šport začal na Slovensku písať svoju oficiálnu históriu 27. júna 1919, keď sa na Lekárskej fakulte v Bratislave stretli pedagógovia a študenti Univerzity Komenského a založili Univerzitný klub. Začínali s atletikou, volejbalom, basketbalom, futbalom, boxom, šermom a tenisom. V roku 1922 bola založená Akademická YMCA a k jestvujúcim športom pribudlo plávanie. V roku 1923 bola založená ďalšia organizácia pod názvom Slovenský športový klub Univerzita. Táto rozmanitosť trvala do roku 1928, kedy sa všetky bratislavské organizácie zjednotili pod menom Vysokoškolský šport Bratislava (VŠB). Medzi športy pribudli lyžovanie, ľadový hokej a stolný tenis a po prvýkrát bol vytvorený aj samostatný ženský oddiel. Pod hlavičkou Vysokoškolský šport sa postupne zakladali organizácie univerzitného športu aj v iných univerzitných mestách. V tridsiatych rokoch sa stali veľmi populárnymi stretnutia vysokoškolských športovcov Praha - Brno - Bratislava a v Bratislave v povojnových rokoch stretnutia Univerzita - Technika, najmä v atletike, ale aj v niektorých iných športoch. Neskôr sa pravidelne konali akademické majstrovstvá republiky a viac ako 20 rokov aj národné univerziády, ktoré boli obnovené po rozdelení republiky.
Po roku 1948 sa v dôsledku zjednotenia telesnej výchovy v Československu musel používať názov Sokol a po ďalšej reorganizácii Slávia. Pre šport na vysokých školách bol veľmi významným rok 1953, keď sa na všetkých vysokých školách vytvorili katedry telesnej výchovy. Z ich iniciatívy a s ich podporou sa na fakultách, vysokých školách a vo vysokoškolských mestách vytvárali telovýchovné jednoty s názvom Slávia. Mnohé z nich jestvujú dodnes, i keď s malými úpravami svojich názvov. Najväčšími a najznámejšími boli Slávia Univerzita Komenského a Slávia Slovenská vysoká škola technická Bratislava, Slávia Košice, Slávia Banská Bystrica, Slávia Žilina, Slávia Nitra a ďalšie. V rámci jednotnej telovýchovnej organizácie ČSZTV vysokoškolský šport reprezentovala celoštátna Rada vysokoškolského športu. Slovenský a český univerzitný šport sa vyvíjali paralelne a vzájomne sa ovplyvňovali. Počiatočnú prevahu českého športu Slováci postupne vyrovnali a stali sa rovnocenným partnerom. Po zániku federácie Československa v roku 1968 sa vytvoril osobitný Slovenský zväz vysokoškolského športu, z ktorého sa malými zmenami stala dnešná Slovenská asociácia univerzitného športu. Táto sa hneď po osamostatnení Slovenskej republiky v roku 1993 stala členom Svetovej federácie univerzitného športu FISU a od roku 1999 Európskej asociácie univerzitného športu EUSA.
Ako predsedovia univerzitného športu na Slovensku pôsobili M. Jarábek (1969 - 71), M. Tomaščin (1971 - 73), J. Šamudovský (1973 - 97), J. Junger (1997 - 2001), A. Znášik (2001 - 2013) a terajší prezident od roku 2013 J. Dubovský. Už v rámci bývalého Československa sa jednotliví slovenskí predstavitelia dokázali presadiť aj v medzinárodnom meradle. Od roku 1969 do roku 1979 bol za člena exekutívy FISU opakovane volený prof. Ľ. Komadel, ktorý v roku 1975 inicioval založenie Lekárskej komisie FISU a do roku 1983 bol jej prvým predsedom. Generálne zhromaždenie FISU ho v roku 1985 v Kobe zvolilo za čestného člena FISU. V jeho činnosti pokračuje prof. D. Hamar, ktorý je od roku 1987 členom Lekárskej komisie FISU. Momentálne pracujú v na sekretariáte FISU pp. M. Augustín a Mi. Buchel a predsedom športovej komisie šermu je p. J. Králik. Slovenskí športovci a funkcionári sa už aj v rámci bývalého Československa podieľali na aktivitách FISU po celom svete a aj sami podujatia FISU organizovali. Zohrali významnú úlohu pri organizovaní Svetovej zimnej univerziády 1964 a 1978 v Špindlerovom Mlýne, Akademických majstrovstiev sveta v hádzanej mužov 1971 v Prahe. Suverénne vedúce postavenie a zodpovednosť za úspech mali pri organizovaní Svetovej zimnej univerziády 1987 na Štrbskom Plese a zasadaní exekutívy FISU v Bratislave roku 1977 a 1985. Už v samostatnom štáte sa uskutočnilo v roku 1998 ďalšie zasadnutie exekutívy FISU v Bratislave, ktoré sa konalo pred organizovaním úspešnej 19. Svetovej zimnej univerziády 1999 Poprad - Tatry. Akademické majstrovstvá sveta v hádzanej žien 1994, Akademické majstrovstvá sveta vo vodnom slalome a zjazde v roku 2000, Akademické majstrovstvá sveta v lukostreľbe a orientačnom behu 2006, Akademické majstrovstvá sveta 2008 vo vodnom slalome a zjazde, len potvrdili organizačné schopnosti našich vysokoškolských funkcionárov.
Športovci bývalého Československa sa zúčastnili veľkej väčšiny oficiálnych podujatí FISU. Úspechy žali najmä na zimných univerziádach. V roku 1987 na Štrbskom Plese získali spolu 26 medailí, z toho 15 zlatých. V československých družstvách boli vždy zastúpení aj športovci zo Slovenska. Medzi najúspešnejších športovcov v počte získaných medailí patria zjazdári Jurko a Milanová ktorí získali na SZU 1987 po 3 zlatých medailách a Havrančíková v behu na lyžiach 2 zlaté. Po osamostatnení Slovenska nadviazali na úspechy univerzitného športu ziskom medailí bežci na lyžiach Balážová roku 1993 v Zakopanom ziskom 3 zlatých medailí a na Svetovej zimnej univerziáde 1997 v kórejskom Muju -Chonju ich pretromfol Bátory so ziskom 4 zlatých medailí, čím sa stal najúspešnejším športovcom SZU. Na letnej Univerziáde 1997 na Sicílii ho napodobnila Martina Moravcová v plávaní, keď so ziskom 4 zlatých medailí sa stala najúspešnejšou účastníčkou týchto hier. Na SZU 1999 v domácom prostredí naši športovci získali 18 medailí, čo je najviac v histórii účasti Slovenska na univerziádach (od roku 1993). Vo výpočte získaných medailí z významných svetových podujatí nesmieme zabudnúť na K. Farmadína, ktorý na Akademických majstrovstvách sveta získal 6 medailí z toho 3 zlaté. 6 medailí získal aj J. Krnáč v jude na svetových univerziádach a akademických majstrovstvách sveta. Účasťou na svetových univerziádach a akademických majstrovstvách sveta prešli aj ďalší úspešní olympionici : vodný slalomári bratia Hochschornerovci a Kaliská, Schwarzbacherová v biatlone, Bajčičák v bežeckom lyžovaní či Štefečeková v športovej streľbe.
Prečítajte si tiež: Kuzmice a stolný tenis