Obec Štôla, situovaná v prekrásnom prostredí podtatranských lesov, má bohatú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. Jej vznik je úzko spätý s benediktínskym kláštorom, ktorý na tomto území existoval už v 14. storočí.
Počiatky obce: Od kláštora k šoltýstvu
História Štôly sa začala písať na mieste, kde kedysi stál benediktínsky kláštor. Ten patril pod cisterciacke opátstvo v Spišskom Štiavniku. Podľa písomností uložených v Spišskej Kapitule, bol kláštor postavený v roku 1314 grófom Botysom a grófmi Frohlingom z Veľkej a Gottschalkom z Matejoviec. Gróf Botys získal toto územie od uhorského kráľa Belu IV. za sprevádzanie vo vojne proti českému kráľovi Otakarovi II. Územie bolo vtedy súčasťou divokých a hlbokých podtatranských lesov nazývaných „Chetene“, čo znamenalo pusté, neobývané územie.
Comes Botyz bol poverený priviesť na toto územie kolonistov v roku 1270. V roku 1279 odstúpil časť územia grófom Frohlingovi a Gottschalkovi. Ostrihomské biskupstvo dalo súhlas na výstavbu kláštora a osadilo ho rádom benediktínov, ktorí sa mali starať o duchovné potreby obyvateľov Batizoviec, Mengusoviec a Gerlachova. Kláštor bol priestranný a vkusne postavený s kamenným stĺporadím. Niektoré časti stĺporadia sa našli pri rekonštrukcii domu Pavla Jurču v lete roku 2000 a sú uložené v budove Obecného úradu v Štôle.
Kláštor bol krátko po svojom vzniku vylúpený zbojníckou skupinou a opustený. Znovu bol obnovený v roku 1319. Kláštor finančne podporovali potomci grófa Botyza, rod Mariassovcov a spišskosobotský gróf Eberlaus, ktorý kláštoru daroval tristo katastrálnych jutár neobrobených pozemkov, na ktorých vznikla terajšia obec Štôla. Počas husitských vojen okolo roku 1436 kláštor vyhorel a už nebol obnovený.
Kláštor ostal pustý až do roku 1526, kedy ho Mariassovci dali rozobrať a z jeho časti vystavali v Batizovciach starý horný kaštieľ a evanjelickú faru. Predchodcami dnešných obcí Batizovce, Mengusovce, Gerlachov a Štôla boli tzv. „šoltystvá“, čo boli osady drevorubačov - budúcich sedliakov. Títo drevorubači klčovaním a pálením získavali poľnohospodársku pôdu. Osady vznikali po tatárskom vpáde v roku 1241.
Prečítajte si tiež: Možnosti prenájmu skladov a výrobných priestorov
Na čele každej osady stál vedúci, ktorý sa nazýval „šoltýs“, neskôr nazývaný aj lokátor. Jeden a ten istý „šoltýs“ mohol byť zakladateľom aj viacerých usadlostí. „Šoltýsmi“ Štôly boli gróf Goottschalk a gróf Frohling. Tak vznikli súčasné obce Batizovce okolo roku 1264 (1279), Gerlachov okolo roku 1326 (1318), Mengusovce okolo roku 1328 (1350) a Štôla okolo roku 1330. Šoltýstvo sa dedilo z otca na syna a zaniklo až v 16. storočí, kedy správu obcí prevzali volení richtári alebo richtári menovaní zemepánom.
Názov a prvé zmienky o obci
Pri svojom vzniku roku 1330 dostala obec názov Stoly. Jej prvý názov z roku 1314 však bol: „Cella beatea Virginis“. Názov Štôla má dve verzie. Môže byť odvodený od banskej činnosti „stollen“ - Štôlňa, t.j. baňa, alebo od výrazu „stola“, čo bola daň odvádzaná kláštoru.
Vývoj počtu obyvateľov a domov
V roku 1787 mala Štôla 17 domov a 142 obyvateľov, v roku 1828 24 domov a 178 obyvateľov. Podľa sčítania ľudu v roku 1869 mala Štôla 216 obyvateľov, v roku 1880 206 obyvateľov, v roku 1890 218 obyvateľov, v roku 1900 233 obyvateľov, v roku 1910 280 obyvateľov, v roku 1921 276 obyvateľov, v roku 1930 281 obyvateľov, v roku 1940 355 obyvateľov, v roku 1948 320 obyvateľov.
Kláštor v Štôle a jeho význam
Vieme, že dlhoročným priorom kláštora v Štôle bol prior menom Tyhll. V roku 1338 bol priorom kláštora Conradus a v roku 1412 bol priorom Nicolaus. Kláštor v Štôle ležal severne od terajšej cesty, vedúcej z obce na cintorín a západne potoka Suchá voda, (dnes Hágansky potok), ktorý preteká obcou - nad prvým mostom. Doteraz sa nazýva toto miesto „Na kláštori“. Po husitských nepokojoch kláštor bol postupne rozobraný.
Pôvodné štôlske drevenice, mali prevažnú časť muriva z ruín štôlskeho kláštora. Snáď poslednou zachovalou verejnou pamiatkou z kláštora je drevená zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, stojaca pred jednou z posledných dreveníc v obci, postavenej v roku 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej. Zvonička, ktorá je dnes už len historická pamiatka, až do konca 2. svetovej vojny v roku 1945 bola živou súčasťou obce. Kým nebol postavený evanjelický kostol v roku 1870, slúžil zvonček zvoničky na zvolávanie evanjelických bohoslužieb, ktoré sa konali po domoch. Taktiež nočný strážnik, tzv. „vocher“, pri nástupe na nočnú strážnu službu zazvonil niekoľkokrát zvončekom na zvoničke, aby ľudia líhali na nočný odpočinok s pocitom bezpečia.
Prečítajte si tiež: Tradičné staviteľstvo v Plaveckom Petre
Ku kláštoru patril aj Sad, ktorý sa tak nazýva dodnes a je položený od cintorína východným smerom k obci. Súčasťou Sadu až doteraz sú medze porastené slivkami, ktoré prežili niekoľko stáročí a sú dodnes ovocinárskou raritou. Severne nad kláštorom bolo niekoľko rybníkov na chov pstruhov, ktorých násypy boli zreteľne zachované až do tzv. kolektivizácie poľnohospodárstva a výstavby rodinných domov nad dnešnou požiarnou zbrojnicou. Dodnes je dobre viditeľný val rybníka za potokom vedľa hasičskej zbrojnice.
Obraz obce v 19. storočí
V čase vyhotovenia prvej katastrálnej mapy, okolo roku 1869, mala obec Štôla 24 domov vrátane školy, mlyna a pastierne. Pôvodné domy boli obyčajné zrubové drevenice, ktoré spravidla obývali štyri alebo dve rodiny. „Štvordom“ pozostával zo spoločného pitvora, ktorý zaberal strednú vnútornú časť domu a bol vstupným priestorom do obývacích izieb. Z pitvora sa vchádzalo do jednotlivých obývacích izieb. Teda každá rodina mala k dispozícii jednu obývaciu izbu, ktorej súčasťou bola murovaná alebo kachľová pec, niekoľko postelí, aj skladacích (tzv. „trakačky“), ďalej to bola lavica, stôl a pod povaľou zavesená drevená žrď, slúžiaca na uloženie oblečenia počas spánku. Izby boli obyčajne vybavené tzv. jamou na zemiaky. Bola to jama pod dlážkou izby, zakrytá dreveným poklopom, kde sa zo zemiakových pivníc doniesli dva až štyri vrecia zemiakov, aby boli poruke gazdinej. Murovaný sporák, slúžiaci na varenie mala každá rodina svoj a sporáky boli umiestnené v pitvore. Boli stavané tak, že sa dalo variť aj nad otvoreným ohňom. K tomu účelu slúžila železná trojnožka, tzv. „drajfus“, na ktorú sa nad otvorený oheň umiestnil obyčajne liatinový hrniec, v ktorom sa varil pokrm. Zvláštnosťou týchto sporákov bolo, že nemali komíny, ale dym zo sporáka stúpal voľne do priestoru strechy, ktorú pokrýval drevený šindeľ a odtiaľ špárami v streche a na jej priečelí dym vychádzal von. Ako palivo sa používalo výlučne drevo. Jedinečnou výhodou týchto sporákov bolo, že stúpajúci dym slúžil na údenie a konzervovanie najmä bravčového mäsa a slaniny, zavesenej pod strechou nad stúpajúcim dymom. Súčasťou pitvora bola spoločná murovaná pekárna pec, ktorá slúžila všetkým rodinám, bývajúcim v dome. Do pitvora sa vchádzalo spoločnými dverami. Dvere proti otvoreniu boli zvnútra zabezpečené dreveným padacím uzáverom, ktorý sa dal zaistiť proti otvoreniu dverí zvonku. Dvere sa z vonkajšej strany otvárali ľanovou tkaničkou, ktorá bola zachytená na drevený uzáver a vyvŕtaným otvorom v dverách bola vyvedená von.
Podobne boli postavené aj zrubové dvojdomy, niektoré aj s pristaveným „dufartom“, ktorý mali široké vráta a slúžil ako prístrešok na povozy a hospodárske náradie. Z dufartu sa vchádzalo do pitvora a z pitvora do obývacích izieb. Samozrejme, že ku každému gazdovskému domu prislúchali aj ďalšie hospodárske budovy. Takže ku gazdovstvu patrila maštaľ, stodola na uskladnenie zožatého obilia a po jeho vymlátení slamy a ďateliny, ďalej to bol „počop“, ktorého prízemná časť slúžila na uskladnenie a rúbanie dreva a časť podkrovia na uskladnenie sena. Prakticky každý gazda mal aspoň jeden alebo dva šopy (senníky) na lúkach nad dedinou, kde sa usušené seno uskladnilo a domov sa doviezlo až v zime po skŕmení sena uskladneného doma. Zvláštnymi gazdovskými staviskami boli tzv. „hlemajzy“. Boli to vlastne sypance na zrno postavené spôsobom dreveného zrubu, ktorý bol proti požiaru zabezpečený tak, že zvonku aj zvnútra bol ohádzaný silnou vrstvou hliny, ktorá slúžila ako izolácia proti požiaru. Aj podstrešný krov bol taktiež zrub ohádzaný hlinou. Na krove bola uložená šindľová strecha takým spôsobom, že pri požiari sa horiaca strecha špeciálnymi hákmi ľahko dala strhnúť a tak sa zabránil, aby oheň poškodil vonkajšiu a tým menej vnútornú časť hlemajzu. Okrem uskladnenia obilia hlemajz slúžil aj na uskladnenie šatstva, obuvi, potravín a pod. Na obvode zrubu hlemajza, obyčajne u zárubne dverí, bol ponechaný malý otvor pre mačky, ktoré otvorom mali do hlemajzu prístup a čistili vnútro hlemajzu od myší. Hlemajz obyčajne stavali a užívali spoločne dvaja, či viacerí vlastníci.
Štôla ako súčasť feudálneho systému
Štôla vznikla na základe kolonizácie po tatárskom vpáde po roku 1241. Pri zakladaní sedliackych usadlostí, neskorších obcí, stál na čele takzvaný „šoltýs“, obyčajne človek vyššieho postavenia, ktorý sa so zemepánom dohodol na skultivovaní určitého pustého územia. V našom regióne to bol les. V čase kolonizácie a nejaký čas po nej nejestvovalo poddanstvo. Kolonizátor - sedliak, bol slobodným človekom a keď plnil svoje záväzky voči zemepánovi mohol sa slobodne sťahovať. Kolonisti-sedliaci vlastnili obyčajne usadlosť + záhradu + malú časť pôdy (intravilán). Pôda mimo usadlosť (extravilán), nebola ich vlastníctvom. Mali k nej len zmluvný vzťah. Okrem vrstvy slobodných sedliakov a otrokov tu bola ešte málopočetná vrstva želiarov. Želiari boli asi sedliaci, ktorí prišli na usadlosti po kultivácii pôdy a tak obyčajne bývali v cudzej usadlosti a k dispozícii mali len intravilán. Chotár usadlostí tvorili intravilán + extravilán + lesy a pasienky (dnešné urbárske pozemky). Usadlosti - obce, najmä v horských oblastiach, vznikajúce skôr, mali obyčajne väčší extravilán, ako „mladšie“ obce.
Štôla bola vtedy založená tzv. „šoltýskou kolonizáciou“. To znamenalo, že sedliaci-kolonisti boli počas 17 rokov od začiatku kolonizácie oslobodení od poplatkov za užívanie pôdy. Počas týchto rokov sa odvádzal len „desiatok“ pre cirkev. Po 17 rokoch sa odvádzal poplatok zemepánovi a to 1 pondus striebra za každý lán a 6 denárov, ktoré sa odvádzali grófom Gottshalkovi a Frohlingovi a k tomu desiatok pre cirkev. Okrem odvádzania poplatkov a naturálií boli tu ešte robotové povinnosti. Na robotách sa pracovalo „od slnka do slnka“, čiže od východu do západu slnka. V našej oblasti to bolo asi 90 dní záprahovej roboty a 160 dní ručnej roboty za rok pre jednu usadlosť. Postupne šľachta a zemepáni získali výkonnú a súdnu moc a postupne okliešťovali „slobodu“ sedliakov, až nakoniec sedliaci aj s bývalými otrokmi splynuli v triedu poddaných, bez možností slobodného pohybu a boli pripútaní k pôde a jej vlastníkovi. V 18. storočí prebehla v Uhorsku reorganizácia poľnohospodárskej pôdy, kedy bola pôda rozdelená do 4. akostných tried. Štôlsky chotár bol začlenený do 3. triedy.
Prečítajte si tiež: Prevádzka zberného dvora
Zrušenie poddanstva a urbár
Aj keď zrušenie poddanstva cisárom Jozefom II. v Rakúsku bolo v roku 1781 a v Uhorsku, kde politicky a územne patrilo aj Slovensko, v roku 1785, trvalo ešte viac ako 60 rokov, kým poddanstvo bolo zrušené aj fakticky. Poddaní sa stali skutočne slobodnými až zákonom platným od 1. 11. 1848. Tento zákon učinil poddaných nielen slobodných, ale získali do vlastníctva aj pôdu, ktorú mali v prenájme, bez nároku odškodniť zemepánov. Ten istý zákon zrušil aj povinnosť odvádzať desiatok cirkvi. Zrušenie poddanstva znamenalo aj slobodu sťahovania, výber povolania, právo dedenia. Názov „urbár“ pochádza z maďarského „úr bér“ = panská mzda. Zákonom z 18. 3. 1848 a Urbárskym patentom z 2. 3. 1853 vznikla povinnosť vtedajším zemanom vyčleniť bývalým poddaným - urbarialistom, ktorí mali pred rokom 1848 usadlosť v jednotlivých obciach, zo svojho lesa a pasienkov ležiacich v chotároch jednotlivých obcí, zlomok do výšky 1/16 z výmery tejto pôdy. Tak vznikli urbárske lesy a pasienky. Zaujímavé je, že po tejto novej administratívno-organizačnej zmene, bola pôda ďalej vedená na pozemno-knižných vložkách, kde čísla parciel nie sú identické s katastrálnou mapou. Až v nedávnej minulosti sa začali zavádzať tzv.
Výmera pôdy sa postupne menila počtom dedičov, ženbou a výdajom, kúpou a predajom. Zdá sa, že rodiny žijúce v susedných obciach: Gerlachov, Batizovce, Mengusovce dostali na rodinu oveľa väčšiu výmeru pôdy ako Štôlania. Pri zhotovení prvých katastrálnych máp, okolo roku 1869, bola výmera štôlskeho katastra cca 1957 hektárov. Najväčšiu výmeru vlastnil gróf Mariássy - 1285 ha a gróf Renner 390 ha. Do katastrálneho územia Štôly patrili lesy: Smrekovec, Osterva, Belovo, Zapravené, Poľany: Peklo, Osterva. Hory: Železné vráta, Osterva, Klin, Ostrá skala. Osady: Mostky, Hágy. Jazerá: Rybie pleso, Zamrzlé pleso.
Traduje sa, že pomenovanie Štôla dostala obec pre plat a naturálie, ktoré občania povinne odvádzali rádu Benediktínov.
Hospodárstvo a rozvoj v 20. storočí
Hospodárska situácia sa začala lepšiť po roku 1930. V roku 1934 začala firma Baťa s výstavbou fabriky vo Svite, ako aj s výstavbou samotného mesta. Okolo roku 1936 sa začalo s výstavbou cesty Lučivná - Vyšné Hágy. V decembri roku 1938 bola cesta dokončená. Náklad na cestu činil okolo 3 miliónov vtedajších korún. Administratívna správa výstavby cesty mala sídlo v dodnes stojacej drevenej budove, položenej poniže Križanovho zrubu. Pozemok na ňu poskytol hoteliér Pavlát, ktorý po skončení výstavby cesty získal budovu do vlastníctva. Za účelom ubytovania robotníkov pracujúcich na výstavbe cesty vznikla pri potoku Suchá voda.
Politický a verejný život v obci Zohor v rokoch 1973-1986
Kronikárka: Ľudmila Zálesňáková, rod. Struhárová, nar. 1. marca 1935 v Zohore, vydatá, od r. 1956 učiteľka Základnej školy v Zohore. Nakoľko sa od roku 1972 nepísala obecná kronika, pokúsila som sa o významných udalostiach, ktoré sa odohrali v našej obci v rokoch 1973-1986 získať čo najviac poznatkov a údajov. Podklady mi poskytli jednak pracovníci Miestneho národného výboru, kroniky jednotlivých spoločenských organizácií v obci, ako aj niektorí občania, ktorí pracovali, prípadne ešte pracujú vo funkcii predsedov, či členov výborov spoločenských organizácií v Zohore.
Politický a verejný život v obci je riadený Miestnym národným výborom, ktorý tesne spolupracuje so Základnou organizáciou Komunistickej strany Slovenska, ktorej predsedom je František Kocian, riaditeľ ZŠ a miestnym výborom Národného frontu, ktorého predsedom je Emil Urbanič, zástupca riaditeľa ZŠ.
Vo voľbách roku 1976 bolo v obci zvolených 35 poslancov Miestneho národného výboru. Z nich bolo 11 členov zvolených do Rady MNV. Ustanovené boli aj komisie pri MNV - celkom 8 a to:
- Komisia finančná
- Komisia plánovacia a výstavby
- Komisia miestneho priemyslu
- Komisia obchodu
- Komisia sociálno-zdravotná
- Komisia pre školstvo a kultúru
- Komisia ochrany verejného poriadku
- Poslancom ONV bol zvolený František Valovič a Mária Gerthoferová.
Poslancom Slovenskej národnej rady Viktor Antal.
Dňa 1. októbra 1977 prichádza k zmene vo funkcii predsedu MNV. Viktor Antal prechádza do funkcie krajského tajomníka Strany slovenskej obrody. Na miesto predsedu MNV nastupuje podpredseda MNV Vladimír Sloboda.
Nasledujúce voľby do zastupiteľských orgánov boli v roku 1981. Priniesli tieto výsledky:
Zvolených bolo 35 poslancov. Ing. K ôsmym komisiám z minulého volebného obdobia pribudla deviata - komisia poľnohospodárskeho, lesného a vodného hospodárstva.
Roku 1982 stáva sa Zohor strediskovou obcou s väčšou právomocou. Zväčšuje sa počet zamestnancov MNV. Pracuje tu predseda MNV Vladimír Sloboda, tajomník Marek Šimek, matrikárka Nela Slobodová, ktorá na toto miesto nastúpila po smrti dlhoročnej matrikárky Anny Habalčíkovej. Anna Habalčíková, rod. Ščasná, zomrela ako 50-ročná v r. 1979.
Ďalšími pracovníkmi sú Peter Štefanovič, Anton Plunár, Gabriela Kafková, Žofia Bertovičová, Elena Valovičová.
Rok 1986 niesol označenie "Rok mieru". Bol však aj rokom 17. zjazdu KSČ a zároveň 23.-24. mája sa konali voľby do zastupiteľských orgánov.
Pred voľbami prebehli dve predvolebné zhromaždenia v kultúrnom dome. Na prvom zhromaždení sa občania oboznámili s volebným programom Národného frontu. Na druhom sa konalo fyzické predstavovanie kandidátov NF. Predstavili sa 37-mi kandidáti na poslancov MNV, ďalej Viktor Antal ako kandidát za poslanca SNR, Dana Šírová ako kandidátka za poslankyňu KNV, Vladimír Sloboda a František Valovič ako kandidáti za poslancov ONV.
Ďalší kandidáti za poslancov do vyšších zastupiteľských orgánov sa na predstavovaní osobne nezúčastnili. Obe zhromaždenia spestril kultúrny program, ktorý predviedli žiaci Základnej školy a Spevácky zbor SZŽ.
Dňa 23.-24. mája sa konali voľby. Volilo sa vo dvoch volebných miestnostiach - jedna na MNV a druhá v kultúrnom dome.
Do zoznamu voličov bolo zapísaných 2.190 občanov. Volieb sa zúčastnilo 2.178 voličov, čo je 99,4%.
Zvolení boli všetci kandidáti.
Na ustanovujúcom plenárnom zasadaní dňa 25. Ing.
Zriadený bol výbor ľudovej kontroly. Za predsedu bol zvolený Marián Kubala, za podpredsedu Ján Polgár.
Volebný program NF
Nakoľko volebný plán je veľmi obsiahly, vyberám iba stručne z časti o investičnej oblasti a bytovej výstavby a občianskej vybavenosti.
V zozname stavieb pre 8. päťročnicu je stavba kúpaliska v hodnote diela 4.800 tis. Kčs a budovanie I. etapy plynofikácie obce v dĺžke 2.650 m v hodnote diela do 2 mil. Kčs.
Medzi ďalšie akcie patrí:
- úprava a dotvorenie celého areálu cintorína vrátane zriadenia urnového hája
- čistička odpadových vôd vrátane odkanalizovania časti obce
- viacúčelová budova v areáli štadióna TJ pre oddiel hádzanej, nové sociálne zariadenie pre celý areál a výcvikové stredisko brancov
- oprava a znovuzriadenie miestnych komunikácií a zhotovenie chodníkov na uliciach už s položeným rozvodom plynu.
V asanačnom centre obce, ktoré ešte nie je celé majetkovo-právne usporiadané, majú byť vybudované objekty pre spoločenskú potrebu a to: kino, knižnica s nákladom 3.500 tis. Kčs a Dom s opatrovateľskou službou s nákladom do 5 mil. Kčs.
Pre individuálnu výstavbu je to získanie ďalších stavebných parcel v lokalitách Lábska cesta, Záhumnie III., Stupavská ulica, ulica Nad potokom a časť Kováčskej.
Družba Modřice - Zohor
Vo verejnom živote obci si zasluhuje veľkú pozornosť družba Zohor - Modřice. Modřice sú dedina ležiaca v tesnej blízkosti Brna, takže takmer vytvára jeho predmestie. Patrí však do okresu Brno-venkov.
Roku 1958 nadviazali družbu školy ZDŠ Zohor a ZDŠ Modřice. Najprv to bolo vzájomné dopisovanie medzi žiakmi, návštevy spojené so športovými súťažami, nacvičeným divadlom a podobne. Družba sa sľubne vyvíjala. Z priateľstva detí sa vyvinula družba medzi zväzákmi, neskôr aj medzi ďalšími organizáciami a podnikmi ako Agrochemický podnik, Materská škola a nakoniec prešla aj medzi národné výbory.
Roku 1978 bolo 20. výročie družby škôl. Pri tejto príležitosti bolo stretnutie, ktoré zorganizovala ZDŠ Modřice na zámočku v Kupařoviciach. Na toto jubilejné stretnutie okrem pedagogických pracovníkov boli pozvaní aj zástupcovia MNV, JRD, ZRPŠ a ONV - odboru školstva.
- výročie sa oslávilo 28. októbra 1983 v kultúrnom dome v Zohore. Hostia z Modříc prišli vo dvoch skupinách. Prvá skupina prišla v dopoludňajších hodinách. Tvorili ju členovia Rady MNV, predsedovia komisií pléna MNV, zástupcovia spoločenských organizácií, ZRPŠ a vedenie školy. Stretli sa na spoločnom zasadnutí MNV v kultúrnom dome, slávnostnom obede po ktorom pokračovala prehliadka obce.
Druhú časť sme privítali v popoludňajších hodinách a tvorili ju učitelia ZŠ, MŠ, zástupcovia ONV a odboru školstva a hostia z patronátnych závodov.
O 17,00 hod. konala sa slávnostná schôdza, ktorú viedol riaditeľ školy František Kocian.
O spolunažívaní Čechov a Slovákov v spoločnej republike a význame družby Zohor - Modřice prehovoril predseda MNV v Zohore Vladimír Sloboda.
Po odznetí pozdravných príhovoroch, okresný školský inšpektor ONV Bratislava-vidiek Milan Minarovič odovzdal obom školám k 25. výročiu diplomy odboru školstva ONV a medaile J. A. Komenského. Po krátkom kultúrnom programe nasledovalo spoločné posedenie pri hudbe.
Pozornosť si zaslúži aj stretnutie r. 1986 v Modřiciach.
Okrem pedagogických pracovníkov ZŠ stretnutia sa zúčastnili zástupcovia MNV, učiteľky materskej školy, zástupcovia ZRPŠ a okresný školský inšpektor M. Minarovič. Po privítaní rozišli sme sa podľa pracovísk. Navštívili sme zámok v Židlochoviciach, ktorý slúži čsl. vláde a popredným činiteľom na reprezentačné účely. Stretnutie pokračovalo na chate v Blučine pri spoločnej družnej zábave.