Futbal je bezpochyby najpopulárnejší šport na svete, s viac ako 250 miliónmi hráčov v 208 krajinách. Jeho história je však dlhá a zložitá, s koreňmi siahajúcimi až do staroveku. Tento článok preskúma vývoj futbalu od jeho skromných začiatkov až po globálny fenomén, ktorým je dnes.
Počiatky futbalu v staroveku
História futbalu siaha do čias, keď sa vymysleli prvé kožené lopty, približne 1500 rokov pred naším letopočtom v Strednej Amerike. Prvé civilizácie, ktoré sa oboznámili s loptou, boli civilizácie Mayov a Aztékov. Tieto civilizácie sa postarali aj o prvé hracie plochy ("ihriská", približne 1200 p.n.l.).
Na starom kontinente sa futbal rozvíjal neskôr. Prvá písomná zmienka o futbale pochádza z roku 350 pred naším letopočtom ("harpastum", neskôr premenovaný na "il calcio", a tento pojem sa používa až dodnes) v Rímskej ríši. "Harpastum" bola veľmi surová hra, ktorá mala za úlohu udržiavať rímskych vojakov v kondícii.
Prvá písomná zmienka z Ázie je z Číny, zachovaná z roku 200 pred naším letopočtom od dynastie Han, a loptová hra sa nazývala "cuju" [kudžu]. Išlo len o akési žonglovanie, hráči mali loptu čo najdlhšie udržať vo vzduchu. Ďalšia hra pochádza z Japonska (približne 600 n.l.) a nazývala sa "kemari".
Keď Rimania dobývali svet, prinášali so sebou do provincií aj svoju hru. Takýmto spôsobom sa "harpastum" rozšíril po Európe.
Prečítajte si tiež: Kde sledovať futbalové prenosy U20?
Vývoj futbalu v Anglicku
Anglicko je zodpovedné za vznik futbalu, ako ho poznáme dnes, takže si niečo povedzme o vývoji futbalu v Anglicku. Ako sme už spomenuli, tento šport sem dorazil prostredníctvom Rimanov. V Anglicku sa "harpastum" ujal a začal rozkvitať hlavne na juhu. „Ľudový futbal“ sa hral na plochách (nemuseli byť trávnaté) mimo mesta a bol to šport medzi dnešným futbalom a rugby.
„Uličný futbal“ bol trocha rozdielny. Hral sa len cez sviatky a bola to akási významná slávnosť. Pravidlá: pri tejto hre sa obec rozdelila na dve časti (najčastejšie sever proti juhu), zúčastniť sa mohol každý (teda počet nebol nikdy istý). Hralo sa v uliciach obce a cieľom hry bolo dostať loptu cez tisícky ľudí z jedného konca obce na druhý (povera hovorila, že víťaz mal mať úrodný rok obilnín). Takýto zápas sa hral aj niekoľko hodín až dní.
Keďže dochádzalo k častým úmrtiam pri futbale (obeti boli udupané davom) a celá obec bola po zápase rozbitá, kráľ Eduard II. vydal v roku 1313 dekrét o zákaze tejto hlučnej a surovej hre.
Začiatkom 19. storočia bol futbal na odpis. Úrady stále viac obávali opitého davu a nový zákon (rok 1835) dával starostom právo zakázať „uličný futbal“. Ale záchranná ruka prišla z verejných škôl. Školy chceli vychovávať džentlemanov so zdravým telom a mysľou. Ako najvhodnejší prostriedok sa ukazoval futbal, školy si upravili pravidlá, aby tento šport vštepoval mládeži okrem fyzickej aktivity aj disciplínu, kolektívnu spoluprácu, čestnosť a odvahu.
Zjednotenie pravidiel a vznik FA
Najdôležitejším dátumom futbalu je 26.10.1863, v tento deň sa stretlo 12 zástupcov škôl a futbalových klubov v hostinci Freemason´s Tavern v Londýne. Vytvorili futbalový riadiaci orgán - Football Association (FA) a spísali prvý súbor pravidiel FA.
Prečítajte si tiež: Zápasy Slovenska a Česka v dejinách futbalu
Rozšírenie futbalu do sveta
Na kontinente vznikol prvý futbalový zväz v Dánsku v roku 1899. V roku 1904 v Paríži bola založená FIFA (Fédération Internationale de Football Association), hlavná riadiaca organizácia svetového futbalu, futsalu a plážového futbalu. Sídlo sa nachádza v meste Zürich (Švajčiarsko) a jej heslo znie: „For the game, for the world.“ Má 208 členov, čo je dokonca viac ako má OSN. Prezidentom je Sepp Blatter (od 1998). Skladá sa zo 6 konfederácií: AFC (Ázia), CAF (Afrika), CONCACAF (Severná, Stredná Amerika a Karibik), CONMEBOL (Južná Amerika), OFC (Oceánia), UEFA (Európa).
V roku 1954 v Bazileji bola založená UEFA (Union of European Football Associations), hlavná riadiaca organizácia európskeho futbalu, futsalu a plážového futbalu. Sídlo sa nachádza v meste Nyon (Švajčiarsko) a jej heslo znie: „We care about football.“ Má 53 členov a jej prezidentom je Michel Platini (od 2007).
Futbal sa stal v priebehu histórie najpopulárnejším športom na svete.
Zaujímavosti a kontroverzie z histórie futbalu
História futbalu nie je len o úspechoch a sláve, ale aj o kontroverziách a škandáloch. Teodor Borisov hovorí, že v 90. rokoch v Bulharsku zavraždili dvojciferný počet futbalových prezidentov.
V polovici 90. rokov patril k najlepším hráčom planéty, žiaril v Barcelone a získal Zlatú loptu. V roku 1985 sa odohral jeden z najslávnejších momentov v histórii bulharského futbalu. Bulharský historik Teodor Borisov rozpráva o tomto škandále aj o ďalších zaujímavých incidentoch z histórie bulharského futbalu. Po záverečnom hvizde sa bulharská komunistická strana vraj rozhodla, že oba tímy jednoducho zruší a znova vytvorí pod inými názvami: Sredec (bývalý názov mesta Sofia) a Vitoša (názov vrchu južne od hlavného mesta). Šiestim hráčom, vrátane legendárneho Christa Stoičkova, udelili doživotný zákaz hrať futbal. Toto je trocha mýtus. V skutočnosti rozhodnutie o zrušení oboch klubov prišlo už vo februári, teda niekoľko mesiacov predtým. Názov toho dokumentu je pozoruhodný, v preklade: S cieľom zvrátenia vývoja bulharského futbalu. Podľa neho bulharské ministerstvo obrany ani ministerstvo vnútra už nemali riadiť futbalové kluby. Netýkalo sa to len Levski (tímu ministerstva vnútra) a CSKA (tímu ministerstva obrany), ale tímov po celej krajine.
Prečítajte si tiež: Všetko o 4. Lige Juh: výsledky, tabuľka, novinky
Mám však svoju vlastnú verziu udalostí. Finále Bulharského pohára prišlo iba tri týždne po tragédii na Heyselskom štadióne. Presne v tomto období sa fanúšikovia Levski a CSKA formovali ako oddelená subkultúra, ktorú komunisti považovali za nebezpečnú. Kameramani štátnej televízie neskôr tvrdili, že prvý raz ich nadriadení inštruovali, aby špecificky snímali aj divákov, keby došlo k nejakým výtržnostiam. Funkcionári oboch klubov vedeli, že sa pripravujú nejaké provokácie. Nakoniec však neboli žiadne problémy s fanúšikmi, ale spustila sa veľká bitka medzi hráčmi. To však v bulharskom futbale nebolo až také výnimočné.
V spomínanom incidente v roku 1985 boli zapletení aj viacerí hráči, ktorí potom na MS 1994 doviedli Bulharsko do semifinále. Aby som bol úplne presný, týkalo sa to štyroch hráčov: Borislava Michajlova, Naska Sirakova, Nikolaja Ilieva a Christa Stoičkova. Pár mesiacov po tom, ako dostali doživotný dištanc, tréner reprezentácie Ivan Vucov tlačil na komunistov, aby dostali milosť. Bál sa, že sa národný tím bez hráčov dvoch najlepších klubov nekvalifikuje na MS 1986.
Postup do semifinále MS 1994 je najväčším úspechom bulharského futbalu. Boli dva hlavné dôvody. Prvým bol komunistický systém s kvalitnými športovými školami, ku ktorému sa zrazu pripojila možnosť pre hráčov odísť do zahraničia a nastupovať na tej najvyššej úrovni. Počas komunistickej éry totiž naše úrady rozhodovali o tom, kde v cudzine bude futbalista hrať. V ich zmluvách navyše boli aj klauzuly a štát hráčovi zobral väčšinu platu.
Dá sa ľahko odpovedať, že Christo Stoičkov a Krasimir Balakov, lebo sa dostali aj do najlepšieho tímu turnaja. Kultový status si však medzi zahraničnými fanúšikmi udržiava aj Trifon Ivanov. Obľúbili si ho pre jeho výzor aj štýl hry. Jordan Lečkov sa zase stal slávnym pre víťazný gól Nemecku vo štvrťfinále. Deň pred zápasom pritom oslavoval narodeniny a spravil párty v bazéne v tímovom hoteli. Nemeckí novinári boli z našej prípravy na zápas šokovaní, ale ako vidno, pre túto generáciu hráčov nebolo problémom oslavovať a zároveň dobre hrať.
Ďalší slávny prípad sa týka našej účasti na MS 1970. Pred odchodom na turnaj sa reprezentácia pripravovala vo svojej vysokohorskej základni Belmeken v nadmorskej výške viac ako 2 000 metrov. Cieľom bolo simulovať podmienky v Mexiku, kde sa hralo v rovnakej nadmorskej výške. Hráči trénovali dvakrát denne a zakázali im piť vodu. Vo všetkých troch zápasoch - proti Peru, západnému Nemecku a Maroku - sme vyhrávali, ale v druhom polčase už hráči nemali sily a dokopy získali len jeden bod. Komunistická strana potom vo svojich novinách Rabotničesko delo zverejnila článok s nadpisom „Ako dlho budeme tolerovať zlyhania v bulharskom futbale?“. Politici hneď odvolali prezidenta futbalového zväzu. V Bulharsku však bola až „bojová“ nálada, podobná tomu, keď Maďari v roku 1954 prehrali vo finále MS a nahnevaný dav obsadil budovu rozhlasu.
Komunizmus ovplyvnil celú spoločnosť a futbal nebol výnimkou. V 80. rokoch vypukol aj škandál pre ovplyvňovanie zápasov a ďalší pre ilegálne platby hráčom, formou tzv. „čiernych krabičiek“. Vyšetrovanie ukázalo, že funkcionári miestnych pobočiek komunistickej strany využívali svoju moc na to, aby „uliali“ peniaze pre svoje futbalové tímy. Samozrejme, nasledovali tresty voči futbalovým klubom, ale už nie voči samotným komunistom. V polovici 80. rokov sa potom futbalový zväz rozhodol pre neuveriteľné pravidlo: za skóre 0:0 nezískal ani jeden tím bod. V ďalších sezónach sa potom mnohé kluby na výsledkoch dohodli. Oba tímy paradoxne skórovali v posledných minútach.
V 90. rokoch došlo v Bulharsku k prechodu na demokraciu. To, samozrejme, opäť ovplyvnilo šport. Hovorilo sa, že napríklad mnohí bývalí zápasníci sa pridali k mafii. Ak by sa opäť o to niekto zaujímal viac, odporúčam knihu Behind the Curtain (Za oponou) od Jonathana Wilsona. Podobne ako v ostatných východoeurópskych štátoch, aj v Bulharsku zneužili futbal viaceré kriminálne skupiny na pranie špinavých peňazí.
Namiesto toho, aby sa využil úspech z roku 1994, funkcionári sa iba spoliehali na to, že aj ďalšie generácie futbalistov budú automaticky rovnako talentované. Z výchovy vlastných hráčov prešli na drahé prestupy a ovplyvňovanie výsledkov zápasov. Bulharsko má podobné problémy ako iné bývalé komunistické štáty: nízku návštevnosť na štadiónoch, chudobné kluby a nezaujímavú ligu. Ak sa opýtate miestnych, budú za všetko viniť futbalový zväz a chuligánov. Nesúhlasím s tým. Podľa mňa mala negatívny vplyv najmä komercionalizácia futbalu. Na štadióny chodia najmä „hard core“ fanúšikovia, na internete nájdete mnoho videí s dobrými choreografiami z bulharských štadiónov. Ultras scéna sa vyvíja, ale priemerný fanúšik radšej sedí doma a pozrie si niektorú z piatich najlepších európskych líg. Futbal berú všetci ako zábavu a radšej zaplatia 50 či 60 eur za vstupenku na zápas Barcelony či Realu Madrid, ako by mali pozerať bulharskú ligu za 5 eur.
Za najlepšieho bulharského futbalistu 20. storočia zvolili útočníka Levski Georgiho Asparuchova, ktorý v roku 1971 ako 28-ročný zahynul pri dopravnej nehode. Zahraniční fanúšikovia určite viac poznajú Christa Stoičkova, keďže hral aj za Barcelonu. Je ťažké porovnávať práve ich dvoch. Stoičkov bol najlepším strelcom svetového šampionátu, vyhral Zlatú loptu, Zlatú kopačku, Ligu majstrov aj Pohár víťazov pohárov. Asparuchov však zase bol bez najmenších pochýb najpopulárnejším futbalistom svojej generácie. Mnohí hovoria, že ak by mal šancu hrať na Západe, bol by úspešnejší než Stoičkov. Aj z východného bloku však viacerí vyhrali Zlatú loptu: Josef Masopust, Lev Jašin či Florián Albert. O Asparuchovovi vraj Nereo Rocco, tréner AC Miláno, povedal: „Je to útočník našich snov.“ Neviem, či ten výrok nie je vymyslený, keďže Rocco málokedy niekoho chválil, ale AC Miláno určite malo oňho záujem a chcelo ho kúpiť. Samozrejme, v 60. Bulharov v roku 1993 poslal na MS gól Emila Kostadinova v posledných sekundách zápasu proti Francúzsku.
Futbaloví fanúšikovia sú po celom svete rovnakí. Chcú hlavne výsledky a v niektorých krajinách ešte aj peknú hru. Našu reprezentáciu vždy kritizovali aj fanúšikovia, aj novinári, ktorí neboli spokojní ani s tými najväčším úspechmi. Dokonca aj bulharský prezident Žeľu Želev hráčom po zápase telefonoval do šatne a povedal im, nech na turnaji skončia a radšej sa vrátia do Bulharska, aby nerobili takú hanbu. Po akejkoľvek prehre sa hovorí o „národnej hanbe“ a „najslabšom mužstve v histórii“ a tieto názory ešte umocňujú sociálne siete. Podľa mňa je taký pohľad na náš futbal čisté pokrytectvo. má doktorát z histórie. Pracuje ako asistent na Inštitúte historických štúdií v Sofii a ako editor vo vydavateľstve Bulgarska istoria (Bulharská história). Máte pripomienku alebo ste našli chybu?
Štefanský pohár v Piešťanoch: Lokálna futbalová tradícia
Kroniku Štefanského clubu začal písať Miloš Fabián až v roku 1960, počas dlhých chvíľ, ktoré strávil v tom období na vojenčine. Históriu prvých šiestich ročníkov tvoril zo spomienok svojich resp. Pre nezasvätených (počítam s tým, že našu kroniku budú so záujmom čítať i ľudia neznalí života na kúpalisku Eva resp. ľudia žijúci mimo Piešťan) priblížim podstatu a vznik tohto tradičného zápasu. V športových kruhoch je iste všade dobre známe, že Slovan Piešťany - plavecký oddiel predstavoval vždy silný a kamarátsky kolektív, ktorý sa stmelil najmä pri ich materskom športe - t.j. pri plávaní a vodnom póle. Preto vznikla myšlienka zmerať si sily v niektorom inom športe. Pretože každý z nás už od malička hrával kde sa to len dalo futbal, bez toho, že by sa to nejak organizovalo, bol to práve futbal - najpopulárnejší šport na svete - ktorý sme začali pestovať ako doplnkový šport mimo nášho hlavného športu. Na začiatku to bolo len živelné hranie ako prišlo, či už na Eve na trávniku alebo vo vypustenom bazéne, alebo konečne na priestrannej lúke pred Evou. Toto obdobie sa datuje tak v rokoch 1951 - 1952. Hralo sa tak, ako sme sa momentálne rozvolili. Stále však vznikala túžba niekoľkých hráčov, hrať stále spolu, aby si lepšie zahrali a navzájom sa zohrali. Tak vzniklo tzv. Otmar Walter (Š. Turek (Paľo Vrábel) - brankár.Proti tomuto mužstvu nastupovali rôzne kolektívy, ktoré odchádzali rad za radom s porážkou. Pamätné sú hlavne ich zápasy s vtedajším ATK Praha - plavecký oddiel, ktorý bol pravidelne každý rok na letnom sústredení v Piešťanoch. Obdobie výkvetu Profi-mužstva sa knihuje tak od roku 1953 do konca roku 1954, kedy už na Štefana tvorilo základ mužstva Exilu, ktoré nastúpilo proti ostatným plavcom a pólistom - Domácim. Ovšem Profi-mužstvo bolo posilnené niektorými už naozaj pravými exulantami. FC Norimberk bol považovaný právom za „exil mesto“, vzdialené od Piešťan viac ako 35 km…Tak sme sa dostali k základnému pravidlu, kto vôbec začal hrať za Exil a kto za Domácich. DOMÁCI - počíta sa ten člen plaveckého klubu Slovan Piešťany, ktorý býva a pracuje v Piešťanoch (pravý domáci), alebo ktorý pracuje v meste do okruhu 35 km (vzdušná čiara). Podmienka je však, že sa musí denne vracať domov do Piešťan. Kto pracuje mimo tohto okruhu (nad 35 km) a hoci dochádza denne domov je už exulant, t.j. hráč Exilu. EXIL - je ten kto dochádza domov do Piešťan (aj každý deň) zo vzdialenosti nad stanovených 35 km. Pre Exil platia všetky spomenuté eventuality v definícii pre určenie domáceho hráča. Mužstvo Exilu teda tvoria najmä študenti študujúci Bratislave a študenti bývajúci (nedochádzajúci každý deň) v Trnave, Nitre, Novom Meste nad Váhom a pod. Na koniec tohto priblíženia snáď ešte prečo sa vlastne hráva na Štefana - počas 2. sviatku vianočného. Je niekoľko plavcov a pólistov, ktorí majú meno Štefan - hrá sa teda na oslavu ich menín a snáď aj preto, že v tento deň je kúpalisko Eva zatvorené a počas sviatkov chýbal viacerým pravidelný pohyb alebo proste len z jednoduchého dôvodu, aby pohybom zhodili kilá, ktoré nabrali prejedaním sa a ničnerobením počas sviatkov…Štefanský zápas od svojho vzniku nadobudol svoj slávnostný lesk a ako sa neskôr dozvedáme, prešla táto myšlienka búrlivým rozvojom, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že tento rok pripravujeme už jeho 67. ročník.
#