Európska futbalová asociácia (UEFA) oficiálne uznala Slovensku titul majstrov Európy z roku 1976, ktorý vtedajšia československá reprezentácia získala v Belehrade. Slovensko sa tak pridáva k Česku, ktorému bol titul šampiónov pripísaný už v roku 1993 po rozdelení Československa. Naša krajina sa po dlhých desaťročiach môže aj na papieri hrdiť titulom majstra Európy.
Cesta na vrchol: Od kvalifikácie po finále v Belehrade
Jazda Československa celým turnajom, už od kvalifikácie, si získavala čoraz väčšiu priazeň po celej Európe, keďže na ceste do belehradského finále zdolávala oveľa silnejších, kvalitnejších a futbalovo vyspelejších súperov. Budúci rok si pripomenieme 50. výročie pamätného triumfu československého futbalu. Reprezentácia sa vtedy prebojovala do finále po tom, čo v semifinále v Záhrebe zdolala vicemajstrov sveta z MS 1974, Holandsko, 3:1 po predĺžení. Vo finále ju čakal najťažší možný súper: úradujúci majstri sveta zo Západného Nemecka.
Pred mužstvom trénerského dua Václav Ježek - Jozef Vengloš ostávala už iba posledná výzva, ktorou bol úradujúci svetový šampión - Nemecká spolková republika s kapitánom Franzom Beckenbauerom, čiže ďalšou absolútnou svetovou hviezdou. A pre „cisára Franza“ mal belehradský súboj ešte väčší význam, keďže to bol jeho jubilejný stý zápas v drese s orlicou na hrudi.
Finálový zápas: Dráma na Marakane
Dňa 20. júna 1976 nastúpilo na štadióne Marakana v Belehrade v základnej zostave Československa až osem Slovákov. Mužstvo vedené trénerskou dvojicou Václav Ježek - Jozef Vengloš vstúpilo do zápasu skvelo. Po góloch Švehlíka a Dobiaša viedlo už v 26. minúte 2:0. Favorizovaným Nemcom sa však podarilo v 30. minúte znížiť a v závere druhého polčasu vyrovnať, čo poslalo finále do predĺženia. V ňom gól nepadol a o osude titulu tak rozhodoval penaltový rozstrel.
Evidente zabralo. Československo sa do favorita zahryzlo a už v 28. minúte viedlo 2:0 po góloch Jána Švehlíka a Karola Dobiaša. Prvý menovaný by zrejme ani nebol v zostave, keby Jaroslav Pollák nevidel červenú kartu v semifinále s Holandskom.„Tréneri uvažovali, koho postavia miesto vylúčeného ‚Bobbyho‘ Polláka. Myslím si, že trochu zohralo úlohu aj to, že Jozef Vengloš bol tréner Slovana. Prakticky celá obrana vo finále bola zo Slovana. Vpredu bol Masný, s ktorým sme boli zohratí z klubu, takže ma tam možno aj trochu ‚pretlačil‘, aj keď on tvrdil, že nie,“ zasmial sa Švehlík. Zaujímavosťou je tiež, že v tíme bolo dokopy až 14 Slovákov a 4 Česi. Vo finálovej základnej jedenástke bolo celkovo až 7 Slovákov.„Vraj som mal na to kvalitu, aby ma tam dal. Keď sme sa o tom neskôr zhovárali, už sme si aj tykali, tak to stále nechcel priznať,“ doplnil. Druhý gól vsietil Dobiaš a nielenže nepatril medzi typických strelcov, ale dokonca vypálil z voleja svojou „slabšou“ nohou: „Najskôr som si pravačkou ľahko prebal loptu a ľavou, ‚drevenou‘, vystrelil. Fakt mi pekne sadla.“
Prečítajte si tiež: Nové tváre medzi slovenskými hokejovými komentátormi
Zdalo sa, že Československo je na najlepšej ceste za ziskom trofeje Henriho Delaunaya, lenže to by nemohlo stáť proti nim Západné Nemecko, mužstvo, ktoré je povestné svojou nezlomnosťou a bojovnosťou.„Bojujú až do poslednej minúty a nevypúšťajú žiadne súboje. Hrajú stále naplno,“ povedal Antonín Panenka. Už tri minúty po góle Dobiaša znížil Dieter Müller a keď už sa zdalo, že sa Československo stane majstrom Európy, tak prišiel roh, po ktorom brankár Ivo Viktor zasiahol neskoro a Bernd Hölzenbein vyrovnal na 2:2. Hráčmi ČSSR to síce otriaslo, ale nie veľmi.„Pre nás bolo dôležité, že sme postúpili do finále a už tým sme boli hrdinami v očiach našich fanúšikov a futbalovej verejnosti. Vlialo to do nás veľký optimizmus a boli sme oveľa pokojnejší ako Nemci, ktorí ‚museli‘ a sme my ‚mohli‘,“ povedal Panenka pre ŠPORT.sk.„To bol ten rozdiel. Pre nich to bola obrovská povinnosť a my sme mohli prekvapiť. Už do zápasu sme nastupovali s pocitom, že sme spravili dieru do sveta a boli v očiach našich fanúšikov hrdinami. Bolo to plus, aby sme mohli urobiť ešte väčší úspech,“ povedal 75-ročný Pražan.
Panenkova penalta: Zrod legendy
Za Československo boli úspešní Marián Masný, Zdeněk Nehoda, Anton Ondruš a Ladislav Jurkemik. Potom prišla kľúčová chvíľa. keď nemecký reprezentant Uli Hoeness prestrelil bránu a na rad sa dostal Antonín Panenka. Jeho legendárny „dloubák“ s neuveriteľnou chladnokrvnosťou navždy vošiel do dejín futbalu a spečatil historický úspech československého futbalu.
Rovnako ako v záhrebskom semifinále, tak aj v belehradskom finále dospel súboj do predĺženia. Približne 30-tisíc divákov gól padnúť nevidelo a o víťazovi museli rozhodnúť pokutové kopy. Na ihrisku už však chýbal strelec úvodného gólu Ján Švehlík. Ten si po jednom zo súbojov odniesol tržnú ranu na pere a známky po rane mu ostali dodnes.„Hlavnou postavou bol, samozrejme, Franz Beckenbauer. Ja som sa s ním na ihrisku až tak nestretával, ale mal pred sebou takého ‚čističa‘ Hansa-Georga Schwarzenbecka a po jednom vzájomnom súboji mi rozbil peru tak, že sa mi až valila krv,“ spomína si.„V 79. minúte ma striedal Laco Jurkemik a šiel tam ako ôsmy Slovák, čo je už ozaj rarita, ale na lavičke sme už iba pozerali na hodinky, kedy to už odpíska. Nestalo sa a prišlo vyrovnanie. V nadstavení sa hralo opatrne, aby sa nič nestalo a prišlo k penaltám, v ktorých zažiaril Antonín,“ zasmial sa Švehlík, keď poukázal na penaltu, ktorá vstúpila do dejín svetového futbalu.
Keďže víťaza neprinieslo ani predĺženie, o víťazovi museli rozhodnúť pokutové kopy, s čím však hráči Západného Nemecka nerátali. V tých časoch existovala možnosť opakovaného zápasu, ale v Belehrade sa pristúpilo k penaltám, čo bol údajne návrh nemeckých funkcionárov. Hráči ČSSR aspoň mohli využiť natrénované z Vysokých Tatier.K bielemu bodu postupne pristúpili Masný, Bonhof, Nehoda, Flohe, Ondruš, Bongratz, Jurkemik a všetci premenili. Loptu si postavil Hoeness a prekopol bránu. Následný pokutový kop mohol rozhodnúť o všetkom a zahrával ho Antonín Panenka.Dlhý rozbeh, naznačenie tvrdej rany, Sepp Maier volí pravú stranu brány, ale lopta len pomaly oblúčikom plachtí a zapadá do siete. Svet spoznal slávny „vršovický dloubák“ alebo, ako ho označujú v zahraničí, „Panenka“.„Góóól, góóól, sme majstri Európy za rok 1976!“ odzneli legendárne slová z úst nezabudnuteľného Karola Poláka. Československo sa stal novým európskym šampiónom.„Pre mňa to bolo v tom momente najjednoduchšie riešenie. Nič iné v tom nebolo, že by som chcel niekoho zosmiešniť alebo niečo podobné, to je absolútny nezmysel. Pre mňa to bolo v danej vypätej situácii najjednoduchšie riešenie,“ povedal autor legendárnej penalty pre ŠPORT.sk a doplnil, že si dodnes nevie vysvetliť, prečo chcel ísť kopať ako piaty v poradí: „Začínajú vždy stabilní strelci a ja som povedal, že chcem ísť kopať ako piaty a posledný. Doteraz neviem prečo. Asi to bolo osudové.“
Reakcie a ohlasy: Ako vnímali triumf v Československu a vo svete
Tento triumf bol výsledkom obrovského úsilia a nezlomnej tímovej práce. Ostával už iba posledný krok. Poraziť úradujúceho majstra sveta a prvýkrát v histórii zasadnúť na európsky futbalový trón. Niečo, čo sa predtým nestalo. Národný výber ČSSR žil svoj sen a hoci vstupoval do finále opäť v pozícii „toho slabšieho“, tak určite túžil po víťazstve rovnako ako Západní Nemci.Proti bol húževnatý súper v podobe Československa, ale aj priazeň fanúšikov na belehradskom štadióne Marakana. Na tribúnach domovského stánku Crvenej Zvezdy boli prítomní okrem fanúšikov ČSSR a Západného Nemecka aj juhoslovanskí a holandskí.Domáci fandili Československu aj pre antipatiu voči Západným Nemcom, posilnenú o porážku ich tímu v semifinále. Štadiónom sa ozývalo „crveni, crveni“. Prítomných bolo aj niekoľko holandských fanúšikov, ktorí čakali, že vo finále bude hrať ich tím. Žiaľ, prepočítali sa.Futbalistov ČSR sprevádzalo množstvo ľudí aj po ceste ich autobusu smerom k štadiónu. „Západní Nemci porazili Juhosláviu, preto ich fanúšikovia fandili nám. A vždy to býva tak, že ľudia zvyknú fandiť slabšiemu. To sme boli my,“ usmial sa Antonín Panenka.„Bojovali sme a snažili sa, pretože nie je jednoduché zdolať Nemecko. Ale pamätám si aj na to, že na štadióne boli fanúšikovia Juhoslávie a fandili nám. Všetci čakali, že nás Nemci porazia, ale Juhoslávia nám fandila a pre nás to bolo veľmi dôležité. Cítili sme podporu aj z tribún,“ povedal pre ŠPORT.sk Karol Dobiaš.
Prečítajte si tiež: Tabuľkový Prehľad: Český Pohár Muži
Na bankete po finále sa vo veľmi peknom svetle ukázali aj reprezentanti NSR. „Zachovali sa naozaj pekne a poniektorých z nás dokonca pozvali aj na pivo, takže sa zachovali ako profesionáli,“ usmial sa 75-ročný Čech, ktorého slová potvrdil aj Ján Pivarník: „Pozýval dokonca aj brankár Sepp Maier a Franz Beckenbauer. Povedali, že ‚platíme my, pretože vy ste boli lepší‘.“
Kontroverzie a zaujímavosti: Dresy a politická dohoda
Bolo rozhodnuté, Československo vystriedalo na európskom futbalovom tróne práve svojho finálového súpera Západné Nemecko. Krátko po stretnutí prišlo aj k problému, ktorý mal neskôr ešte menšiu „politickú“ dohru.Hráči Československa si s futbalistami NSR pomenili dresy, kým bol čas, a tak vznikla aj slávna fotografia, ako kapitán Anton Ondruš dvíha nad hlavu trofej pre šampióna „starého kontinentu“ v drese s orlicou na hrudi a okolo neho sa tešia jeho spoluhráči, takisto v dresoch Západného Nemecka. Všetko sledujú smutní porazení, ale v červených dresoch Československa. Aj Franz Beckenbauer, ktorý mal na sebe Ondrušovu štvorku.Dôvodom bolo, že výprava ČSSR nemala náhradné dresy. Jedny noviny dokonca Ondrušov biely dres vyretušovali na fotografii na červeno. „Ja som ho mal zaviazaný len okolo krku. Vymenil som ho, myslím, s Dietzom. Viem, že z toho boli potom nejaké problémy, ale to nás veľmi netrápilo,“ smial sa Karol Dobiaš.„Bol to problém, lebo sme nemali žiadne náhradné dresy. Keby sme mali, tak sa prezlečieme. Ja osobne som si nemenil s nikým, pretože pre mňa bol cennejší ako nemecký,“ rozhovoril sa Švehlík.„Pamätám si, že z toho boli problémy a aj vtedajší predseda ČSTV (Československý svaz tělesné výchovy) Antonín Himl nebol dvakrát nadšený, keď tam videl Tona (Ondruša) behať s trofejou v rukách a v nemeckom drese. Vtedy sme si ani neuvedomili, že by z toho mohol byť nejaký problém, ale keby sa počkalo ešte dlhšie, tak Nemci odídu. Veľa hráčov si vymenilo dres,“ dodal.
Odraz triumfu v histórii: Čo znamenal pre československý a slovenský futbal
Československo postupne vyliezlo až na absolútny vrchol a 20. júna 1976 sa postaralo o zatiaľ najväčší futbalový úspech oboch krajín, ako Česka, tak aj Slovenska. „Je to niečo mimoriadne, čo sa nám podarilo a myslím si, že by sa na to nemalo zabúdať. Boli sme vtedy dobrá partia a aj preto si myslím, že sme dokázali takú veľkú vec,“ povedal Ladislav Jurkemik.„Niečo také sa nedeje každý deň. Najskôr sa tam musíte dostať a prejsť cez kvalifikáciu a následne zdolať všetkých, ktorí vám prídu do cesty. My sme to zvládli,“ usmial sa Dobiaš.„Je to obrovský úspech. Myslím si, že sa zišlo vynikajúce mužstvo. Čo meno, to vynikajúci hráč. Tím bol veľmi dobre vyskladaný, typológia hráčov, obaja tréneri a tretí faktor bol, že sme mali v kabíne skutočne výbornú a príjemnú atmosféru,“ povedal Panenka.
Historický kontext československého futbalu: Od začiatkov po súčasnosť
Futbal naberal počas úvodných dekád 20. storočia v strednej Európe na popularite. Veľké mestá sa stali domovom množstva oddielov, šport preto môže byť ideálnou sondou do dobového spoločenského diania.Pestrý obraz ponúkala aj multietnická Praha - niektorým pražským klubom s vyše storočnou históriou stále patrí výslnie, iné zanikli v toku dejín. Bohatstvo archívnych prameňov tiež prezrádza, s akými nástrahami museli priekopníci futbalu zápasiť.Prvé futbalové kluby vznikali na území Prahy už v poslednej dekáde 19. storočia, podobne ako aj v iných mestách habsburskej ríše - napr. AC Praha, ČFK Kickers Praha, DFC Praha, SK Olymp Praha, AFK Karlín či AC Sparta Praha. Už v roku 1896 písal berlínsky časopis Sport im Bild o pestrom futbalovom dianí okolo Vltavy, konkrétne pražské kluby mali tie viedenské prevyšovať v kvalite aj v kvantite. Obzvlášť jeden nemal čoskoro vo svojom okolí konkurenciu a jeho názov je prakticky synonymom prvých veľkých úspechov českého futbalu - SK Slavia Praha. O kvalitách Slavie svedčil i zápas 28. marca 1899, keď si pražskí „zošívaní“ pozvali tím priamo z kolísky futbalu - „playerov“ z Oxfordu.O stretnutie „anglických študentov s českými“, ako hlásali plagáty, bol obrovský záujem. Na Letnú prišlo okolo 4000 divákov, slavisti museli svojim váženým hosťom vyplatiť závratných 40 libier za štartové. Lístok na zápas Slavie s Oxfordom - Angličania mali výkop a ich hostitelia sa dotkli lopty až pri vyberaní zo siete. Prehra Pražanov 0:3 preto napokon nevyznievala vôbec zle.Konečná prehra 0:3 napokon nebola vôbec zlou vizitkou, nasledujúci deň Angličania naložili klubu DFC Praha 9:0.Mimochodom, o viac než storočie neskôr, keď Oxford znova v Prahe so Slaviou hral, Angličania tých 40 libier džentlmensky vrátili. V nasledujúcich rokoch vznikali ďalšie a ďalšie futbalové kluby, v našom článku si priblížime iba niektoré z nich, najúspešnejšie či z iných dôvodov pozoruhodné.
Na jeseň 1901 začal svoju činnosť Český zväz futbalový, ktorý zastrešoval celkovo 17 klubov, väčšinou z Prahy.Do zániku rakúsko-uhorskej monarchie bol potom najvýznamnejšou a vlastne aj jedinou pravidelnou súťažou na území dnešnej Českej republiky Pohár dobročinnosti, organizovaný podľa vzoru anglického Charity Cupu. Prvým držiteľom trofeje sa v roku 1906 stal SK Smíchov. Aj na Smíchove sa odohrával čulý futbalový život - klub s názvom SK Smíchov pribudol na športovú mapu v roku 1904. Smíchovský futbal priniesol mnohých kvalitných hráčov, spomeňme neskoršieho slavistu a strelca finálového gólu na MS 1934 Antonína Puča.Určite si však netreba predstavovať počiatky futbalových meraní síl ako dobu výlučne romantickú a gavaliersku. V múzeu klubu SK Slavia Praha uchovávajú veľmi zaujímavé svedectvo doby pred prvou svetovou vojnou, tzv. Poriadok pre ihriská, ktorý vydal práve futbalový zväz.„Kluby, na ktorých ihriskách by došlo k opakovaným násilnostiam, budú povinné zaručiť ochranu rozhodcu aj hráčov oddelením miest pre divákov od ihriska, buď prostriedkami technickými, sieťami a podobne, alebo navýšením usporiadateľských a bezpečnostných orgánov,“ uvádza sa v zožltnutom dokumente. Najväčšími a najsledovanejšími derby zápasmi v Čechách sú nepochybne stretnutia medzi Slaviou a Spartou, táto rivalita siaha až do roku 1896, keď sa odohral vôbec prvý duel medzi večnými rivalmi z Prahy.Obe pražské „S“ dokonca po desaťročia sídlili vedľa seba na pražskej Letnej v tesnom susedstve. „Národné zápasy mužstiev cvičiacich kopanú loptu“ - takto krkolomne sa nazýval turnaj, ktorého súčasťou bolo aj prvé derby Slavie so Spartou.Na Cisárskej lúke, na ihrisku bez čiar, vyznačenom natiahnutými šnúrami, sa duel medzi hráčmi Slavie v tradičných červeno-bielych dresoch a ich súpermi zo Sparty v dresoch čiernych s bielym „S“ na hrudi skončil 29. marca 1896 chudobnou remízou 0:0.Jeden gól síce padol, lopta skončila v skladacej bráne Slavie, rozhodca Josef Rössler-Ořovský, majiteľ jediných originálnych futbalových pravidiel v Čechách, ho však neuznal. S kapitánmi oboch tímov sa totiž nevedel dohodnúť, či zásah platil, alebo nie. O pár rokov neskôr navštívil Londýn jeden z funkcionárov Sparty, právnik Otakar Petřík, a pozrel si aj vystúpenie populárneho Arsenalu.Bol nadšený a preto zakúpil pre svojich chlapcov presne také dresy, aké nosili londýnski „kanonieri“ - červené s bielymi trenkami. Tejto kombinácii je Sparta verná dodnes.Slavia mala na prelome 19. a 20. storočia vôbec najväčšiu hráčsku základňu, na ľavom krídle v „zošívanom“ drese útočil aj mladučký Edvard Beneš.Jej A mužstvo prakticky vyzývalo na súboje iba tie najlepšie mančafty Európy, napr. v dvoch priateľských zápasoch v roku 1906 Pražania vyhrali nad mníchovským Bayernom 8:0 a 13:0, „osmičku“ dostal v tom istom roku aj reprezentačný výber Holandska, v roku 1911 Slavia dala základ reprezentácie Čiech a teda triumfovala aj na amatérskych majstrovstvách Európy vo francúzskom Roubaix.Záujem obecenstva z roka na rok narastal, v roku 1913 prilákal boj pražských „S“ 14 000 divákov. Krátko pred prvou svetovou vojnou však začal dominovať AC Sparta, azda i preto, že v tom čase mohli za Slaviu nastupovať výlučne študenti. Táto dominancia potom pokračovala aj v prvých rokoch spoločného štátu Čechov a Slovákov, veď „železná“ Sparta medzi rokmi 1919 a 1923 vo svojej Stredočeskej župe kraľovala. Sparťania doma žali úspech za úspechom, no zároveň porážali najkvalitnejšie európske mužstvá, napr. v decembri 1921 počas zájazdu v Španielsku pred 60 000 divákmi zdolali Barcelonu v pomere 3:2. V závere tretej dekády 20. storočia domáce sparťanské úspechy striedali slavistické, derby zápasy medzi oboma nezmieriteľnými „S“ neprestávali priťahovať masy.Samotná hra neraz nebola hlavnou témou, napr. keď bol v tlačenici bodnutý do stehna slavista Jindřich Šoltys alebo keď si kapitán Sparty Karel „Káďa“ Pešek sadol na loptu a na protest proti rozhodnutiu arbitra ju odmietol vrátiť. Napokon si v 30. rokoch pripísali viac majstrovských titulov „zošívaní“, Sparta však v rokoch 1927 a 1935 vybojovala Stredoeurópsky pohár - najkvalitnejší futbalový turnaj Európy.Najmä druhý triumf, pražská odveta na novom štadióne na Strahove pred 60 000 divákmi a výhra 3:0 nad budapeštianskym Ferencvárosom patrí dodnes k najlegendárnejším zápasom v histórii „železných“.
Prečítajte si tiež: Dianie vo Východoslovenskom futbalovom zväze
Aj začiatky existencie Meteorskej chasy, ako prezývali členov klubu SK Meteor Praha VIII, dokazujú dnes už nepredstaviteľné prekážky, s akými sa museli prví milovníci futbalu vyrovnať.„Bolo to na jar 1896. Štyria nadšení jednotlivci s kapitálom 4 zlatých vydali sa v jeden deň do matičky Prahy, aby uskutočnili dávny svoj ideál, zakúpenie vlastnej lopty. V dobe dnešného futbalového rozmachu ťažko pochopiť, s akými obeťami, zápalom a láskou sa priekopníci nového športu venovali jeho propagácii. Zakladajúci členovia dali športovému krúžku meno po práve rozpadnutom klube cyklistov - Meteor. Ihriskom bola priestorná Invalidovňa v Karlíne, odkiaľ sa už po tme vracali domov všetci, ktorí zaisťovali chod mladého Meteoru týždenným príspevkom 1 a neskôr 2 grajciare,“ písal v roku 1923 týždenník Sportovní věstník. Za jeden z najúspešnejších rokov v histórii dodnes činného Meteoru VIII môžu českí športoví historici považovať rok 1906 - vďaka dobrým výsledkom niektorí futbalisti zelenobielych reprezentovali Český zväz futbalový proti Maďarom, resp. hráčom Uhorska. Meteor však vždy patril k menším klubom, i preto znelo jeho heslo „Držme sa - je nás málo“. Po prvej svetovej vojne Meteor žiaril aj počas rokov 1923 až 1925 - hráči absolvovali veľmi úspešný zájazd do Francúzska, Španielska a Portugalska, raz skončili v majstrovskej súťaži tretí, patrili k zakladateľom profesionálnej súťaže, no už v roku 1927 vypadli, potom ešte raz v roku 1931, vtedy s jediným bodom na konte, a medzi elitu sa už nikdy nevrátili. Mimochodom, Libeň dala českému, resp. československému futbalu ako jediná mestská časť v bývalom Československu až tri prvoligové kluby, nielen Meteor VIII, ale aj SK Libeň a SK Čechie Praha VIII. Poláček však vo svojom úvode spomínal inú Čechiu - SK Čechie Karlín.Spomínaná „Čafka“ bol zase ČAFC Královské Vinohrady, teda Český Athletic & Football Club, klub založený v roku 1899, ktorý už vo svojom premiérovom vystúpení rozdrvil SK Olymp 10:0 a už v roku 1902 dosiahol titul českého šampióna.Niektoré dobové hlásenia však spomínali aj veľké neúspechy a krivdy, také podobné machináciám súčasných rokov. Milovníci športu a žurnalisti bili v prvej polovici 20. rokov na poplach v súvislosti so záchranou ihriska Radlického AFK, majiteľ pozemku totiž zomrel a dedičia ho dávali do dražby.„Samotné ihrisko stálo obrovskú prácu, terén bol svahovitý a musel byť celý skopaný. Koľko potu a sily táto namáhavá práca stála. Kto pozemok kúpi, získa niekoľkomesačnú prácu celého členstva a 50 000 korún, ktoré klub do ihriska investoval,“ znela výzva na záchranu „jedného z najstarších a najideálnejších českých klubov, priekopníka československého footballu“.
Od roku 1922 existovala Československá futbalová asociácia, jej členmi bolo päť navzájom nezávislých zväzov - československý, nemecký, maďarský, poľský a židovský.Významný medzník v histórii československého, najmä však českého futbalu, priniesol rok 1925, keď bol odohraný premiérový ročník profesionálnej súťaže. Išlo o tzv. Asociačnú ligu, odohralo ju deväť českých mužstiev z Prahy a jedno nemecké - DFC Praha, pričom víťazom sa stala Slavia.Nasledovali ďalšie ročníky, avšak išlo o súťaže výlučne zväzové a české kluby hrali len medzi sebou. No populárny „Deficit“, ako prezývali celok pražských Nemcov DFC Praha, sa v rokoch 1931 a 1933 mohol hrdiť titulom amatérskeho majstra republiky.Napokon v roku 1934 prebehla najzásadnejšia reorganizácia majstrovských súťaží, najvyššia súťaž sa nazývala Celoštátna liga, od sezóny 1935/36 v nej hral tiež slovenský zástupca I. ČsŠK Bratislava. Bratislavčania sa stretli aj s DFC Praha, ktorý skončil na 11. mieste a vypadol. Paradoxne, DFC zanikol po obsadení Čiech Nemcami - klub, ktorý mal priateľské vzťahy s českými partnermi, bol zaiste pre nacistických ideológov tŕňom v oku. Obraz multietnickej Prahy dokresľoval aj ŽSK Hagibor Praha založený v roku 1914, so židovskou hviezdou v znaku. Ako uvádza publicista Lubomír Král, viac úspechov dosahovali dorastenci ŽSK Hagibor, patriaci k československej špičke, než dospelí hráči. Avšak viacerí pražskí židia niekedy volili radšej farby DFC ako tie modro-biele hagiborské čo pochopiteľne, netešilo vedenie klubu.Žižkovské mužstváFutbalové výslnie v medzivojnovom Československu patrilo pražským „S“, no s výnimkou ročníka 1927/28, keď titul stredočeského majstra vybojoval SK Viktoria Žižkov.