V Slovenskej republike (SR) sa bežne využívajú tzv. nepomenované zmluvy podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka na úpravu zmluvných vzťahov medzi hráčmi a klubmi, namiesto toho, aby sa tento vzťah riadil ustanoveniami Zákonníka práce o pracovnej zmluve. Túto prax potvrdzuje aj súdna prax. Právne postavenie profesionálnych športovcov nie je v slovenskom právnom poriadku jednoznačne upravené, bez ohľadu na typ športu - kolektívny alebo individuálny.
Aktuálny stav: SZČO namiesto zamestnaneckého pomeru
V súčasnosti bez ohľadu na povahu športu, či už kolektívneho alebo individuálneho, jednoznačne prevažuje status športovcov ako samostatne zárobkovo činných osôb (SZČO). Slovenský Zákonník práce (ZP) pritom obsahuje už od roku 2007 vo svojom prvom paragrafe výpočet príznakov závislej práce, ktorá je základným predpokladom a podmienkou pracovného pomeru. Závislá práca sa totiž môže zásadne vykonávať iba v rámci pracovného pomeru a iba výnimočne v inom právnom vzťahu, upravenom osobitnými právnymi predpismi (napr. v prípade štátnozamestnaneckého pomeru).
Podľa § 1 ods. (3) ZP môže byť závislá práca vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Napriek tomu, že minimálne v prípade profesionálnych hráčov v kolektívnych športoch dochádza k výkonu závislej práce - v podriadenosti, podľa pokynov zamestnávateľa a za odmenu - v súčasnosti sa v drvivej väčšine prípadov závislá práca športovcov na Slovensku spravuje inominátnymi hráčskymi zmluvami podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
Táto prax je podľa niektorých právnych názorov právne neudržateľná minimálne od účinnosti novely ZP z roku 2007, ktorá zaviedla do ZP koncept závislej práce. Prax využívania inominátnych kontraktov podľa občianskeho alebo obchodného práva treba jednoznačne odmietnuť, a to aj s poukázaním na § 3 ods. 2 ZP: „Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov v doprave, členov posádok lodí plávajúcich pod štátnou vlajkou Slovenskej republiky, zamestnancov súkromných bezpečnostných služieb a profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“
Hovorí sa paušálne o “profesionálnych športovcoch”, čo by mohlo viesť k aplikácii ZP na individuálne aj kolektívne športy. Iný možný výklad je ten, že ZP upravuje iba vzťahy závislej práce, čo by boli zväčša prípady kolektívnych športov, resp. bolo by nutné posudzovať aplikovateľnosť ZP vždy ad hoc, ad casum. V súčasnosti žiadny predpis neustanovuje inak, pretože ani zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu.
Prečítajte si tiež: Kde sledovať futbalové prenosy U20?
Dôsledky súčasného stavu
Rozlíšenie závislej a nezávislej (samostatnej) práce má význam obzvlášť v otázkach sociálneho zabezpečenia, vzhľadom na odlišný princíp určenia výpočtového základu, ako aj na otázku povinnosti poistenia (jednotlivých druhov poistení). Rozdiel sa prejavuje aj v oblasti zodpovednostných vzťahov - zodpovednosť zamestnanca za škodu vo vzťahu k zamestnávateľovi je limitovaná. Navyše, SZČO nie sú pokryté kolektívnymi zmluvami a nemajú nárok ani na osobitné výhody, ktoré svojim zamestnancom poskytuje zamestnávateľ.
Kluby aj samotní hráči teda za terajšej situácie úmyselne a bez následkov obchádzajú ustanovenia ZP, čo však na druhej strane možno pochopiť s poukázaním na rigidný, dominantne kogentný charakter pracovného práva v SR. Opakované uzatváranie pracovných zmlúv na dobu určitú, ako aj dlhotrvajúcich zmlúv na dobu určitú, je totiž obmedzené národným aj európskym pracovným právom. Takýto pracovný pomer sa zvyčajne pripúšťa iba na dva roky, v športe sú však bežnými aj päťročné kontrakty. Neprichádza teda do úvahy jednoduchá aplikácia ZP.
Pracovné právo má tiež osobitnú úpravu skončenia pracovného pomeru, ktorá športovým vzťahom nevyhovuje - osobitne klubom nevyhovuje potenciálna možnosť ukončenia zmluvného vzťahu počas sezóny. Ďalšími problematickými sú napr. ustanovenia o skúšobnej dobe, práci cez víkendy, a pod. Postavenie profesionálnych (a prípadne aj neamatérskych) športovcov v kolektívnych športoch ako SZČO je však napriek tomu neodpustiteľnou chybou, ktorá by sa dala a mala odstrániť osobitnou právnou úpravou ich postavenia.
Poučenie zo zahraničia
V západnej Európe bola situácia pred niekoľkými desaťročiami rovnaká ako v súčasnosti v SR. Pôvodne sa totiž tvrdilo, že šport je umenie a nie závislá práca, alebo aspoň, že existuje problém, či zaradiť športovcov medzi úradníkov alebo manuálne pracujúcich zamestnancov. Bol to až Roger Blanpain, kto ako prvý v Belgicku navrhol, aby sa športovci (hráči) považovali za zamestnancov. V súčasnosti je však už mnoho ďalších krajín o krok ďalej a ich právne poriadky poznajú špeciálnu úpravu športových pracovných pomerov namiesto aplikácie všeobecného pracovného pomeru.
Príkladom môžu byť Španielsko a Portugalsko, kde bol zavedený inštitút „športová pracovná zmluva“, ktorá je definovaná tak, že sa ňou športovec zaväzuje na plnenie športových aktivít pre individuálnu alebo kolektívnu osobu za odmenu, prostredníctvom účasti na športových aktivitách pod dohľadom tejto osoby. Inštitút športovej pracovnej zmluvy je tiež známy v iných - aj mimoeurópskych krajinách, napríklad v Brazílii.
Prečítajte si tiež: Zápasy Slovenska a Česka v dejinách futbalu
Povinnosti zamestnanca (športovca) zahŕňajú zúčastňovať sa súťaží, turnajov, tréningov a iných prípravných aktivít na športové súťaže za použitia a vynaloženia všetkých fyzických a technických schopností, ďalej povinnosť zachovať si fyzickú kondíciu za účelom spôsobilosti zúčastňovať sa športovej činnosti, a podrobiť sa lekárskym kontrolám a liečeniu nevyhnutnému pre výkon športovej činnosti. Napokon, osobitná klauzula ukladá športovcovi vykonávať športovú aktivitu v súlade so športovými pravidlami, disciplinárnymi pravidlami a športovou etikou.
Preto je potrebné poznamenať, že otázka právneho postavenia hráčov sa neustále vyvíja a to isté bude zrejme platiť aj pre SR.
Autonómna dohoda sociálnych partnerov v európskom profesionálnom futbale
Okrem zahraničných vzorov je pri možnom formulovaní postavenia športovcov de lege ferenda významným prameňom aj tzv. autonómna dohoda sociálnych partnerov v oblasti európskeho profesionálneho futbalu. Bola prijatá dňa 19. apríla 2012 v Bruseli. K samotnej povahe a obsahu tejto dohody možno konštatovať, že ide o autonómnu dohodu o minimálnych náležitostiach európskych profesionálnych hráčskych zmlúv, ktorá predstavuje záväzok sociálnych partnerov implementovať jej závery na európskej aj na národných úrovniach, pričom však nezakladá povinnosti členským štátom a ich vládam, a zaväzuje zásadne iba signatárov dohody.
Má sa v praxi implementovať výlučne v súlade s národnými mechanizmami sociálneho dialógu (kolektívneho vyjednávania) - od toho závisí aj právna povaha dohody v jednotlivých členských štátoch EÚ. Sociálni partneri si pritom v dohode zvolili trojrýchlostný prístup (podľa toho, do koľkých rokov sa má obsah dohody implementovať do praxe v jednotlivých členských štátoch - v Slovenskej republike to je do troch rokov).
Dohoda tiež predpokladá možnosť, že v súlade s čl. 155 ZFEÚ môže byť obsah tejto dohody podobne ako niektoré predchádzajúce tzv. Aj bez inkorporácie dohody do podoby smernice EÚ však vzhľadom na skutočnosť, že dohodu odsúhlasila a podpísala aj UEFA, možno nutne očakávať, že jej štandardy bude musieť naplniť aj profesionálny futbal na Slovensku, hoci na Slovensku v oblasti profesionálneho futbalu zásadne sociálny dialóg ani žiadne zaužívané spôsoby implementácie jeho výsledkov neexistujú. Pokiaľ hráči nie sú zamestnancami, nemožno totiž aplikovať ani postupy implementácie výsledkov kolektívneho vyjednávania.
Prečítajte si tiež: Všetko o 4. Lige Juh: výsledky, tabuľka, novinky
V nasledujúcich mesiacoch môžeme preto v slovenských podmienkach očakávať spustenie intenzívnych rokovaní a debát nielen v otázke minimálnych náležitostí slovenských profesionálnych hráčskych zmlúv, ale tiež v otázke tvorby a rozvoja reálneho sociálneho dialógu medzi sociálnymi partnermi v profesionálnom futbale - organizáciou hráčov, t. j. Z ustanovení autonómnej dohody z roku 2012 za týmto účelom vyberáme ustanovenia s významom pre otázku postavenia športovcov, resp.
Z ustanovení autonómnej dohody z roku 2012 vyplývajú tieto požiadavky na zmluvu:
- Zmluva musí mať písomnú formu a byť riadne podpísaná Klubom aj Hráčom s tým, že podpis má právnu záväznosť. Musí tiež obsahovať vyznačenie miesta a dátumu podpisu Zmluvy.
- V prípade, že do rokovaní za účelom uzavretia Zmluvy boli zapojené aj iné osoby, tieto musia byť v Zmluve uvedené.
- Zmluva upravuje pracovný pomer profesionálneho hráča. Ak sa zmluvné strany nedohodli na inom rozhodnom práve, pomer sa spravuje právnym poriadkom štátu, v ktorom je Klub registrovaný.
- Zmluva tiež upraví finančný dopad podstatných zmien vo výnosoch Klubu.
- Smernica Rady 94/33/ES z 22. júna 1994 o ochrane mladých ľudí pri práci sa vzťahuje aj na zmluvné vzťahy upravené touto Zmluvou. Zmluva zabezpečí každému neplnoletému hráčovi zapojenému do programu mládežníckeho rozvoja možnosť povinnej školskej dochádzky v súlade s domácim právnym poriadkom a žiadnemu Hráčovi nemožno brániť pokračovať v mimo-futbalovom vzdelávaní.
- Zmluva upraví platenú dovolenku. Minimom sú štyri týždne v časovom rozmedzí 12 mesiacov. Dovolenka musí byť vopred odsúhlasená Klubom a Hráč si ju musí vybrať mimo riadnej futbalovej sezóny. Hráčovi sa musí umožniť vybrať si aspoň dva súvislé týždne dovolenky.
- Zmluva zahrnie ustanovenia o ochrane ľudských práv.
- Zmluva tiež upraví pravidlá Klubu o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, vrátane povinného krytia poistenia Hráčov pre prípad choroby a úrazu, a pravidelnej zdravotnej/stomatologickej prehliadky ako aj zdravotnej/stomatologickej starostlivosti poskytovanej kvalifikovaným personálom počas výkonu futbalových povinností. To zahŕňa aj antidopingovú prevenciu.
- Zmluva tiež upraví vedenie riadnej evidencie úrazov (vrátane tých, ktoré sa odohrali pri výkone povinností národného tímu).
Vymedzenie existujúceho problému
Po dlhých rokoch v minulom režime, kedy bol vo vrcholovom športe de iure štátom formálne deklarovaný amaterizmus, no de facto fungujúci tzv. skrytý profesionalizmus, existuje konečne opatrenie ústredného orgánu štátnej správy, ktoré potvrdzuje možnosť existencie legálnej profesie tzv. profesionálneho športovca aj u nás. Na území SR majú vrcholoví futbalisti uzatvorené s ich slovenskými futbalovými klubmi zmluvné vzťahy, ktoré sú nezriedka vyjadrené v písomnej podobe.
Tzv. prestup futbalistu zo slovenského materského futbalového klubu do nového zahraničného futbalového klubu, ktorý charakterizuje zmena klubovej príslušnosti, za ktorý je tento futbalista oprávnený súťažiť, môže byť aj veľmi lukratívnym obchodom. Finančné plnenie zahraničného futbalového klubu, ktorý chce získať právo, aby v jeho mene mohol tento futbalista súťažiť, môže tvoriť významnú časť nielen ročného rozpočtu každého nášho futbalového klubu súťažiaceho v najvyššej slovenskej futbalovej súťaži.
Iba na ilustráciu možných pomerov súčasnosti - najvyššie verejne medializované finančné plnenie za prestup futbalistu zo Slovenska do zahraničia je známe v súvislosti s transferom mladého obrancu MŠK Žilina Tomáša Hubočana do ruského Zenitu Petrohrad na začiatku roka 2008. Išlo o sumu 3,8 milióna eur, ktorá by dokázala údajne pokryť rozpočet MŠK Žilina na cca viac ako jeden a pol roka. V MŠK Žilina ju však z väčšej časti investovali do rekonštrukčných prác na svojom futbalovom štadióne, ktorý môže v súčasnosti bohužiaľ asi ako jediný na Slovensku so cťou konkurovať už len z pohľadu bezpečnosti vyspelým futbalovým štadiónom v zahraničí.
Tvrdenie, že najdôležitejším kapitálom slovenských vrcholových futbalových klubov sa takto často stávajú v súčasnosti práve perspektívni, najmä mladí hráči, ktorí v ich mene súťažia a sú s nimi zmluvne, pre klub ideálne dlhodobo viazaní, sa zdá oprávnené. Právna úprava vzájomných zmluvných vzťahov medzi slovenským vrcholovým futbalovým klubom a hráčmi, ktorí v jeho mene súťažia, by sa takto mala stať jednou z najdôležitejších tém súčasnej slovenskej futbalovo - právnej praxe. Jadro problému nielen u nás, ale i v západnej Európe totiž predstavuje nie prostá existencia samotného povolania profesionálneho futbalistu, ale konkrétna právna úprava spoločenských vzťahov, ktoré v súvislostí s ním v našich podmienkach vznikali a stále vznikajú.
Konkrétna právna úprava je najmä v západnej Európe, zväčša žiaľ na rozdiel od nás, dlhodobo a veľmi často analyzovaná tamojšou modernou, najmä porovnávacou právnou vedou a rozvíjaná súdnou judikatúrou. Poučiť sa z tohto vývoja a praktických aplikačných skúseností z historicky starších vnútroštátnych legislatívnych riešení sa pokúsime i v našej práci. Získané výsledky takejto činnosti prispôsobené našim podmienkam by mali ústiť vo vnútroštátne úvahy de lege ferenda.
Predtým, ako sa o to pokúsime, treba jednoznačne deklarovať, že celý problém má veľmi výraznú komunitárnu, resp. medzinárodnoprávnu dimenziu, ktorú nechceme, nevieme a ani nemôžeme od problému oddeliť. Rovnako neprávne, športové normy FIFA, UEFA, SFZ nemôžu byť pri faktickom právnom riešení problému v praxi ignorované.
V tejto súvislosti je veľmi dôležité si uvedomiť, že: „Mimo otázky voľného pohybu osôb ide o problém vnútroštátneho práva, nie práva európskeho. Je vecou národnej legislatívy, či bude chcieť mať profesionálneho športovca len so štatútom zamestnanca. Ani sociálna politika EÚ túto požiadavku v žiadnom predpise nemá.“ Verdikt ESD v legendárnom prípade Bosman má totiž komunitárnu dimenziu, čo značí, že koncept pojmu zamestnanec - pracovník (angl. - worker) vytvorený judikatúrou ESD je primárne záväzný vo vzťahu ku komunitárnemu právu, nie vnútroštátnemu právu krajín EÚ. Znamená to, že dovolávať by sa ho bolo možné z hľadiska komunitárneho práva pri migrácii v podobe medzinárodného prestupu profesionálneho futbalistu, otázka vnútroštátnych prestupov nemá mať z hľadiska voľného pohybu osôb v rámci ES relevanciu, chýba jej totiž medzinárodný, či presnejšie povedané komunitárny prvok, čo pri výklade rozhodnutia vo veci Bosman býva predmetom častých, chybne interpretujúcich skreslení.
Príklady krajín zo západnej Európy
Veľká Británia
Vo Veľkej Británii neexistovalo legislatívne vymedzenie pojmu zamestnanec (angl. - employee) ani v Employment Protection (Consodolition) Act z roku 1978, ktorý bol hlavným zdrojom zákonných pracovnoprávnych ustanovení. Po jeho zrušení a inkorporovaní jeho ustanovení do nového problematiku konsolidujúceho predpisu - The Employment Rights Act z roku 1996 sa stav takisto nezmenil. I preto sme dnes stále odkázaný na súdne rozhodnutie už z roku 1910! Walker v Crystal Palace Football Club, od ktorého majú profesionálni futbalisti pôsobiaci v Anglicku postavenie zamestnanca (employee). O vykonávaní závislej práce v tomto prípade nemal pochybnosti ani tento prípad rozhodujúci sudca.
Britské vnútroštátne právo však podľa GARDINERA ET AL. odlišuje profesionálnych futbalistov a hráčov kriketu os profesionálnych športovcov, ktorí nie sú považovaní za tzv. zamestnancov (employees) - napr. ako profesionálni hráči hrajúci tenis, snooker, či profesionálni boxeri. Kolektívne vyjednávanie medzi Asociáciou profesionálnych futbalistov (angl. - Professional Footballers Association - PFA) a klubov prebieha v Británii už dlhodobo a jeho výsledkom je napr. po hrozbe štrajku v roku 1996 uzavretie 30-ročnej dohody, podľa ktorej PFA dostane 10 % príjmu z televízneho vysielania, pričom tieto peniaze budú použité na zaistenie tých hráčov, ktorí museli pre vážne zranenie napr. predčasne ukončiť svoju kariéru.
Belgicko
Podľa výsledkov viacerých štúdií majú profesionálni futbalisti pôsobiaci v Belgicku postavenie zamestnanca (angl. - employee, konkrétne tzv. white-collar worker), pre ktorého je charakteristický princíp subordinácie vzhľadom k príkazom a kontrole ich zamestnávateľom. Už belgický zákon z 24. februára 1978 (angl. - The Act Relating to Contracts of Employment for Sports Professionals) totiž stanovil legálnu definíciu profesionálneho športovca, pre ktorého vymedzenie je okrem zvyčajných charakteristických znakov (účasť na športovom súťažení, resp. príprava naň atď.) rozhodujúcim rozlišovacím znakom i suma, ktorú za takúto činnosť ročne dostane.
Taliansko
Vývoj v Taliansku je možné datovať najmä od roku 1978, ktorý dramaticky zmenil dovtedy fungujúcu futbalovú prax. Po veľmi búrlivej debate v zákonodarnom zbore bola prijatá kompromisnejšia verzia zákona č. 91/1981, ktorá prinášala odchýlky od všeobecnej pracovnoprávnej legislatívy. Najpodstatnejšou črtou bolo, že článok 3 zákona ustanovil, že činnosť vykonávaná športovcom je považovaná za prácu vykonávanú v rámci pracovnej zmluvy a tá musí mať písomnú podobu, inak je absolútne neplatná.
Veľmi silné postavenie celého talianskeho športového sektoru voči štátu, najmä príslušných športových zväzov, potvrdzuje i ďalšie zákonné ustanovenie, podľa ktorého všetky uzavreté zmluvy musia spĺňať príslušným športovým zväzom určené minimálne štandardy a musí ním byť každá jedna individuálne zvlášť schválená a registrovaná.
Nemecko
V Nemecku má profesionálny futbalista postavenie zamestnanca (nem. - tzv. Arbeitnehmer), ktorý vykonáva pre futbalový klub, v mene ktorého súťaží, závislú prácu upravenú normami nemeckého pracovného práva, existujú hráčske odbory, prebieha čulý sociálny dialóg atď. Konkrétne je zmluvný vzťah dohodnutý medzi profesionálnym futbalistom a klubom popísaný ako: „…pracovnoprávny vzťah sui generis (nem. - Arbeitsverhältnis sui generis)“, v ktorom ide o vykonávanie činností nesamostatného charakteru pre iného.